Obrázok
Kým ešte minulú sezónu brázdil ľady, v tej aktuálnej už sleduje každý zápas zo striedačky. Peter Frűhauf si užíva trénerské začiatky a najmä vyzdvihuje spoluprácu s Jánom Pardavým a Brankom Radivojevičom.
Po sezóne 2018/2019 zavesil korčule na klinec. 37-ročný Peter Frűhauf sa však z hokejovej sféry nevytratil a momentálne zastáva funkciu asistenta trénera. „Trénerstvo ma veľmi baví. Popravde, nikdy som nad sebou ako nad trénerom nepremýšľal a to aj napriek tomu, že môj otec bol trénerom celý život. Nikdy som nad tým nejako nepremýšľal; až teraz ku koncu kariéry, kedy aj môj syn začal organizovane trénovať, tak som si to začal všímať. Priznám sa, že som si myslel, že budem z toho viac zmätený ako som,“ rozosmial sa, „ale ten najhlavnejší pocit je, že ma to veľmi baví. Keď som počas minulej sezóny mal určité výpadky kvôli zraneniam a trávil som zápasy na striedačke, tak som nasával tú atmosféru, učil sa od Parďa aj Peťa Oremusa, a možno tam sa to celé nejako aj naštartovalo. Sám seba som si tak začal viac a viac predstavovať v roli trénera, že či by to bolo vôbec možné. Vedel a cítil som, že je to niečo, čo by som chcel robiť.“
Bývalý obranca, ktorý precestoval mnoho miest a pôsobil v rôznych kluboch, sa rozhodol zakotviť pod hradom Matúša Čáka nielen po pracovnej, ale i osobnej stránke. „S rodinkou sme boli už dávno rozhodnutí, že chceme zostať v Trenčíne. Otec je Bratislavčan, mama z Prešova. Ja som vlastne tak nejako pendloval medzi týmito mestami celý život. Keď sme si s manželkou okúsili pokojný život v Trenčíne a ľudí, ktorí tu žijú, tak sme veľmi rýchlo vedeli vyhodnotiť, že toto je to miesto, kde sa chceme usadiť,“ prezradil Frűhauf, „a keď už moja manželka, ktorá je Bratislavčanka, povie, že sa lepšie cíti v Trenčíne než v Bratislave, tak nebolo o čom,“ opäť mu nechýbal spomínaný úsmev.
Od ukončenia aktívnej hráčskej kariéry ubehlo vo „Frigovom“ prípade len niekoľko mesiacov. Máva počas zápasov z pozície trénera chuť skočiť na ľad? „Poviem pravdu. Je veľa situácií, kedy som z hráčov prekvapený, lebo ja by som to nevedel vyriešiť a oni to vyriešia. A preto nemám pocit či potrebu obuť korčule a hnať sa na ľad a pomáhať im. Ja sám som nebol dokonalý hráč; viem sa vcítiť do ich kože, že riešení konkrétnych situácií je niekoľko a vybrať si v stotine sekundy tú najsprávnejšiu je veľmi ťažké. Sám viem, že aj ja by som to mal ťažké, nielen oni. Naopak, áno, sú zápasy, ktoré sú vypätejšie a človek by ich rád prežíval z pozície hráča,“ priznal sa. Trénerské trio tvorí spoločne s bývalým spoluhráčom Brankom Radivojevičom a hlavným trénerom Jánom Pardavým; teda s ľuďmi, ktorí majú k trenčianskemu hokeju azda najbližšie ako sa len dá. Aké je to zdieľať trénerskú kanceláriu práve s nimi? „Nespolupracoval by som s niekým, o kom by som mal pochybnosť, či si budeme rozumieť – ako profesionálne, tak i ľudsky. A to bol ten hlavný dôvod, pre ktorý som sa rozhodol stať sa trénerom v Trenčíne spolu s nimi. Rozumieme si ako po hokejovej, tak i po ľudskej stránke a nenájdete zo sto vecí ani jednu, ktorá by bola akousi škvrnou v našom vzťahu. Keď poviem, že si rozumieme na 100%, tak to myslím do posledného percenta,“ vyslovil rázne Frűhauf. Z bývalého spoluhráča Radivojeviča sa tak stal jeho nový kolega, z tých ďalších jeho zverenci. „Stále sme kamaráti, ale je cítiť, že už nie som s nimi každý deň v kabíne, že už som vedľa s trénermi. Už to nie je o tom, že si 45 minút rozprávame vtipy alebo sa bavíme o tom, kto čo robil a kde bol. V tomto je to iné. A je prirodzené, že aj naše vzťahy nabrali mantinely. Nikto však nezneužíva to, že sme kamoši. Každý to berie tak, ako to je – že ja som tréner a oni hráči. Pre mňa samého to ale nie vždy je jednoduché, lebo som stratil ten kontakt, ktorý som mal 20 rokov,“ dodal na záver.
Po sezóne 2018/2019 zavesil korčule na klinec. 37-ročný Peter Frűhauf sa však z hokejovej sféry nevytratil a momentálne zastáva funkciu asistenta trénera. „Trénerstvo ma veľmi baví. Popravde, nikdy som nad sebou ako nad trénerom nepremýšľal a to aj napriek tomu, že môj otec bol trénerom celý život. Nikdy som nad tým nejako nepremýšľal; až teraz ku koncu kariéry, kedy aj môj syn začal organizovane trénovať, tak som si to začal všímať. Priznám sa, že som si myslel, že budem z toho viac zmätený ako som,“ rozosmial sa, „ale ten najhlavnejší pocit je, že ma to veľmi baví. Keď som počas minulej sezóny mal určité výpadky kvôli zraneniam a trávil som zápasy na striedačke, tak som nasával tú atmosféru, učil sa od Parďa aj Peťa Oremusa, a možno tam sa to celé nejako aj naštartovalo. Sám seba som si tak začal viac a viac predstavovať v roli trénera, že či by to bolo vôbec možné. Vedel a cítil som, že je to niečo, čo by som chcel robiť.“
Bývalý obranca, ktorý precestoval mnoho miest a pôsobil v rôznych kluboch, sa rozhodol zakotviť pod hradom Matúša Čáka nielen po pracovnej, ale i osobnej stránke. „S rodinkou sme boli už dávno rozhodnutí, že chceme zostať v Trenčíne. Otec je Bratislavčan, mama z Prešova. Ja som vlastne tak nejako pendloval medzi týmito mestami celý život. Keď sme si s manželkou okúsili pokojný život v Trenčíne a ľudí, ktorí tu žijú, tak sme veľmi rýchlo vedeli vyhodnotiť, že toto je to miesto, kde sa chceme usadiť,“ prezradil Frűhauf, „a keď už moja manželka, ktorá je Bratislavčanka, povie, že sa lepšie cíti v Trenčíne než v Bratislave, tak nebolo o čom,“ opäť mu nechýbal spomínaný úsmev.
Od ukončenia aktívnej hráčskej kariéry ubehlo vo „Frigovom“ prípade len niekoľko mesiacov. Máva počas zápasov z pozície trénera chuť skočiť na ľad? „Poviem pravdu. Je veľa situácií, kedy som z hráčov prekvapený, lebo ja by som to nevedel vyriešiť a oni to vyriešia. A preto nemám pocit či potrebu obuť korčule a hnať sa na ľad a pomáhať im. Ja sám som nebol dokonalý hráč; viem sa vcítiť do ich kože, že riešení konkrétnych situácií je niekoľko a vybrať si v stotine sekundy tú najsprávnejšiu je veľmi ťažké. Sám viem, že aj ja by som to mal ťažké, nielen oni. Naopak, áno, sú zápasy, ktoré sú vypätejšie a človek by ich rád prežíval z pozície hráča,“ priznal sa. Trénerské trio tvorí spoločne s bývalým spoluhráčom Brankom Radivojevičom a hlavným trénerom Jánom Pardavým; teda s ľuďmi, ktorí majú k trenčianskemu hokeju azda najbližšie ako sa len dá. Aké je to zdieľať trénerskú kanceláriu práve s nimi? „Nespolupracoval by som s niekým, o kom by som mal pochybnosť, či si budeme rozumieť – ako profesionálne, tak i ľudsky. A to bol ten hlavný dôvod, pre ktorý som sa rozhodol stať sa trénerom v Trenčíne spolu s nimi. Rozumieme si ako po hokejovej, tak i po ľudskej stránke a nenájdete zo sto vecí ani jednu, ktorá by bola akousi škvrnou v našom vzťahu. Keď poviem, že si rozumieme na 100%, tak to myslím do posledného percenta,“ vyslovil rázne Frűhauf. Z bývalého spoluhráča Radivojeviča sa tak stal jeho nový kolega, z tých ďalších jeho zverenci. „Stále sme kamaráti, ale je cítiť, že už nie som s nimi každý deň v kabíne, že už som vedľa s trénermi. Už to nie je o tom, že si 45 minút rozprávame vtipy alebo sa bavíme o tom, kto čo robil a kde bol. V tomto je to iné. A je prirodzené, že aj naše vzťahy nabrali mantinely. Nikto však nezneužíva to, že sme kamoši. Každý to berie tak, ako to je – že ja som tréner a oni hráči. Pre mňa samého to ale nie vždy je jednoduché, lebo som stratil ten kontakt, ktorý som mal 20 rokov,“ dodal na záver.