Obrázok
Tréneri sú pripravení poskytnúť im priestor, aby hokejovo rástli, no a súčasne majú pomôcť pri napĺňaní spoločných cieľov. O šikovných mladíkov nie je v Dukle ani tento raz núdza, a preto sa môžete každý týždeň tešiť na rozhovor s jedným z nich. Dnes si „posvietime“ na 18-ročného Samuela Krajča, ktorý je už ale trenčianskym fanúšikom rozhodne veľmi dobre známy. Dokázali by ste si ale tipnúť, ktorých spoluhráčov najradšej sleduje na ľade a či Brankovi Radivojevičovi niekedy tykal?
Tvoji spoluhráči o tebe povedali, že si zdravo drzý a vždy dobre naladený. Ako by si sa však charakterizoval ty sám?
„Som cieľavedomý a súťaživý. A veľmi nerád prehrávam. (smiech) Celý svoj život športujem; okrem hokeja hrám tenis, futbal a hokejbal. No a mimo športových aktivít rád počúvam hudbu, pozerám filmy a chodím do mesta. Taká klasika.“
Čo tvoje hokejové začiatky? Kedy boli a za akých okolností?
„Už zhruba od 2-3 rokov som sa chodieval v zime s rodičmi korčuľovať, no a keď som nastúpil na základnú školu, hneď v prvých týždňoch sme mali v Púchove školu korčuľovania. Pán tréner ma videl opýtal sa, či by som chcel hrať hokej, vyskúšať to. Pamätám si, že ešte v ten deň večer som išiel na svoj prvý tréning a v momente som sa do tohto športu zamiloval.“
Vravíš, že si sa do hokeja okamžite zamiloval, ale tipujem, že aj u teba boli slabé chvíľky, kedy si chcel s hokejom seknúť...
„Slabé chvíľky, samozrejme, boli. Vždy, keď taká bola, tak sa mi ale privodilo nejaké zranenie alebo som ochorel a musel som byť doma. Keď som musel ležať v posteli, nemohol som ísť von a na tréning, tak som si uvedomil, že mi to chýba. Že keď nemám hokej, vzniká v mojom živote obrovská diera, nevyužitý čas. Práve tieto chvíle ma preto napokon popohnali vpred.“
Takže neľutuješ, že si si vybral tento šport?
„Nevymenil by som ho! Ono to totiž už nie je len o tom hokeji ako takom, ale skôr ide o životný štýl. Všetko je tomu podriadené; od ranného budíku nemyslím celý deň na nič iné. A čo ma veľmi teší, ochotne sa tomuto môjmu rozhodnutiu, hrať hokej, prispôsobila i moja rodina.“
Je mi jasné, že hokej ti veľa dal, čo však mladému hráčovi ako si ty, šport vzal? Bolo, resp. je niečo také?
„Každý z nás musel niečo obetovať. Boli také veci, ktoré ma ani nemrzia. (smiech) Ale na druhej strane sú i také, ktoré sú presným opakom. Keď som bol mladší a hrávalo sa v sobotu a nedeľu, musel som vynechať hneď niekoľko rodinných osláv a dokonca i svadbu. To ma mrzí. Ale našťastie tomu moja rodina rozumie a podporuje ma.“
Pozrime sa už ale aj do súčasnosti. Ako sa ti hrá v aktuálnom A-tíme Dukly Trenčín?
„Je to niečo neuveriteľné. Ako malý som napr. sledoval Tomáša Starostu v telke, ako hral na majstrovstvách sveta, rovnako tomu bolo aj pri Milanovi Bartovičovi, ktorého sme tu mali minulý rok, no a, samozrejme, aj pri Brankovi. Popravde, ja si v Dukle žijem svoj sen. Každý deň sa snažím od nich niečo naučiť, vyťažiť z toho, že ich tu mám.“
Spomínaš starších hráčov, ktorí by ti, čo sa veku týka, pokojne mohli byť otcom. Tykáš si s nimi alebo vykáš?
„Keď som pred 3 rokmi prišiel prvý raz na zápas, pán tréner Radivojevič mi veľmi rýchlo vysvetlil, že mu mám ako spoluhráčovi, hoci staršiemu, tykať. A tak sa aj stalo. Odkedy je ale tréner, tak mu vykám. Neviem si predstaviť, že by som mu teraz tykal. No a s ostatnými staršími spoluhráčmi to bolo veľmi podobné – automaticky som im vykal, no oni mi dali najavo, že im mám tykať.“
Všimla som si, že často „klebetíš“ s našimi legionármi. S angličtinou teda nemáš problém?
„Už od druhého ročníka na základnej škole som sa ju učil a chodil som i na nejaké doučovania. Minulý rok som strávil dva mesiace v Kanade, kde som sa výrazne zlepšil v jazykovej zručnosti. Občas mám dojem, že mi ide angličtina lepšie než slovenčina.“ (smiech)
Vlastne ty si stále študent! Aký máš vzťah ku škole?
„Uff, ja a škola? Popravde, rodičia mi stále hovoria, že by som sa jej mal viac venovať, ale ja radšej strávim celý deň na štadióne, než by som sa mal pozerať do kníh.“ (smiech)
Tento školský rok ťa čakajú maturity – s angličtinou budú teda najmenšie problémy? A vlastne, z akých predmetov budeš maturovať?
„Vyzerá to tak, že áno. (smiech) Potom ma čaká ešte slovenčina, geografia a... Ja vlastne ani neviem. Či počkaj, ZŠP! Základy športovej prípravy!“ (smiech)
Vidím, že pri rozprávaní sa o škole si nesvoj. (smiech) Vráťme sa teda k hokeju. Aké sú tvoje sny?
„Samozrejme, každý hokejista pomýšľa na NHL. Ale čím som starší, tým si viac uvedomujem, že radšej chcem napredovať možno menšími, ale za to istejšími krokmi. Začať tu na Slovensku, zdokonaliť sa v mužskom hokeji a postupne ísť ďalej.“
A čo nejaké hokejové vzory?
„Zo Slovákov to bol vždy Peter Bondra a zo zahraničných Jack Eichel a Alexander Ovechkin.“
No a zo spoluhráčov? Kto je pre teba hnacím motorom?
„Keď korčuľujeme a máme na konci tréningu kondičnú nazvime to vložku, vždy s údivom sledujem Mareka Hecla. Jeho korčuľovanie je neuveriteľné a to ako aj s Borisom Sádeckým maká, ma vie vždy prekvapiť. No a tiež nemôžem zabudnúť spomenúť Petra Sojčíka. Títo hráči ma ťahajú a svojím spôsobom ma nútia, aby som i ja pridal, aby som sa raz dostal na ich úroveň.“
Tvoji spoluhráči o tebe povedali, že si zdravo drzý a vždy dobre naladený. Ako by si sa však charakterizoval ty sám?
„Som cieľavedomý a súťaživý. A veľmi nerád prehrávam. (smiech) Celý svoj život športujem; okrem hokeja hrám tenis, futbal a hokejbal. No a mimo športových aktivít rád počúvam hudbu, pozerám filmy a chodím do mesta. Taká klasika.“
Čo tvoje hokejové začiatky? Kedy boli a za akých okolností?
„Už zhruba od 2-3 rokov som sa chodieval v zime s rodičmi korčuľovať, no a keď som nastúpil na základnú školu, hneď v prvých týždňoch sme mali v Púchove školu korčuľovania. Pán tréner ma videl opýtal sa, či by som chcel hrať hokej, vyskúšať to. Pamätám si, že ešte v ten deň večer som išiel na svoj prvý tréning a v momente som sa do tohto športu zamiloval.“
Vravíš, že si sa do hokeja okamžite zamiloval, ale tipujem, že aj u teba boli slabé chvíľky, kedy si chcel s hokejom seknúť...
„Slabé chvíľky, samozrejme, boli. Vždy, keď taká bola, tak sa mi ale privodilo nejaké zranenie alebo som ochorel a musel som byť doma. Keď som musel ležať v posteli, nemohol som ísť von a na tréning, tak som si uvedomil, že mi to chýba. Že keď nemám hokej, vzniká v mojom živote obrovská diera, nevyužitý čas. Práve tieto chvíle ma preto napokon popohnali vpred.“
Takže neľutuješ, že si si vybral tento šport?
„Nevymenil by som ho! Ono to totiž už nie je len o tom hokeji ako takom, ale skôr ide o životný štýl. Všetko je tomu podriadené; od ranného budíku nemyslím celý deň na nič iné. A čo ma veľmi teší, ochotne sa tomuto môjmu rozhodnutiu, hrať hokej, prispôsobila i moja rodina.“
Je mi jasné, že hokej ti veľa dal, čo však mladému hráčovi ako si ty, šport vzal? Bolo, resp. je niečo také?
„Každý z nás musel niečo obetovať. Boli také veci, ktoré ma ani nemrzia. (smiech) Ale na druhej strane sú i také, ktoré sú presným opakom. Keď som bol mladší a hrávalo sa v sobotu a nedeľu, musel som vynechať hneď niekoľko rodinných osláv a dokonca i svadbu. To ma mrzí. Ale našťastie tomu moja rodina rozumie a podporuje ma.“
Pozrime sa už ale aj do súčasnosti. Ako sa ti hrá v aktuálnom A-tíme Dukly Trenčín?
„Je to niečo neuveriteľné. Ako malý som napr. sledoval Tomáša Starostu v telke, ako hral na majstrovstvách sveta, rovnako tomu bolo aj pri Milanovi Bartovičovi, ktorého sme tu mali minulý rok, no a, samozrejme, aj pri Brankovi. Popravde, ja si v Dukle žijem svoj sen. Každý deň sa snažím od nich niečo naučiť, vyťažiť z toho, že ich tu mám.“
Spomínaš starších hráčov, ktorí by ti, čo sa veku týka, pokojne mohli byť otcom. Tykáš si s nimi alebo vykáš?
„Keď som pred 3 rokmi prišiel prvý raz na zápas, pán tréner Radivojevič mi veľmi rýchlo vysvetlil, že mu mám ako spoluhráčovi, hoci staršiemu, tykať. A tak sa aj stalo. Odkedy je ale tréner, tak mu vykám. Neviem si predstaviť, že by som mu teraz tykal. No a s ostatnými staršími spoluhráčmi to bolo veľmi podobné – automaticky som im vykal, no oni mi dali najavo, že im mám tykať.“
Všimla som si, že často „klebetíš“ s našimi legionármi. S angličtinou teda nemáš problém?
„Už od druhého ročníka na základnej škole som sa ju učil a chodil som i na nejaké doučovania. Minulý rok som strávil dva mesiace v Kanade, kde som sa výrazne zlepšil v jazykovej zručnosti. Občas mám dojem, že mi ide angličtina lepšie než slovenčina.“ (smiech)
Vlastne ty si stále študent! Aký máš vzťah ku škole?
„Uff, ja a škola? Popravde, rodičia mi stále hovoria, že by som sa jej mal viac venovať, ale ja radšej strávim celý deň na štadióne, než by som sa mal pozerať do kníh.“ (smiech)
Tento školský rok ťa čakajú maturity – s angličtinou budú teda najmenšie problémy? A vlastne, z akých predmetov budeš maturovať?
„Vyzerá to tak, že áno. (smiech) Potom ma čaká ešte slovenčina, geografia a... Ja vlastne ani neviem. Či počkaj, ZŠP! Základy športovej prípravy!“ (smiech)
Vidím, že pri rozprávaní sa o škole si nesvoj. (smiech) Vráťme sa teda k hokeju. Aké sú tvoje sny?
„Samozrejme, každý hokejista pomýšľa na NHL. Ale čím som starší, tým si viac uvedomujem, že radšej chcem napredovať možno menšími, ale za to istejšími krokmi. Začať tu na Slovensku, zdokonaliť sa v mužskom hokeji a postupne ísť ďalej.“
A čo nejaké hokejové vzory?
„Zo Slovákov to bol vždy Peter Bondra a zo zahraničných Jack Eichel a Alexander Ovechkin.“
No a zo spoluhráčov? Kto je pre teba hnacím motorom?
„Keď korčuľujeme a máme na konci tréningu kondičnú nazvime to vložku, vždy s údivom sledujem Mareka Hecla. Jeho korčuľovanie je neuveriteľné a to ako aj s Borisom Sádeckým maká, ma vie vždy prekvapiť. No a tiež nemôžem zabudnúť spomenúť Petra Sojčíka. Títo hráči ma ťahajú a svojím spôsobom ma nútia, aby som i ja pridal, aby som sa raz dostal na ich úroveň.“