Obrázok
Najskôr hviezdil v mládežníckych kategóriách trenčianskej Dukly, následne i v zámorí vo WHL v tíme Seattle Thunderbirds. Stále len 20-ročný Andrej Kukuča je pripravený odštartovať úspešne aj seniorskú kariéru a to dokonca aj popri štúdiu na vysokej škole.
Andrej, nepochádzaš z typickej hokejovej rodiny. Ako sa teda tento šport stal každodennou súčasťou tvojho života?
„Už od nízkeho veku som hral ako hokej, tak i futbal. Prišlo však obdobie, kedy sa to nedalo skĺbiť a ja som si vybral hokej, lebo ten ma vždy bavil viac. Rodičia ma podporovali, otec ma vozil na tréningy a to ako na tie hokejové tu v Trenčíne, tak i na futbalové do Nového Mesta nad Váhom.“
Aké si mal vzory, ktoré ťa v tom nízkom veku vedeli hnať vpred?
„Od malička som fandil Pittsburghu Penguins, lebo sa mi páčil Sidney Crosby. Čím som ale starší, tým mám vzorov viac a od každého sa snažím niečo naučiť. Ako dieťa som mal aj nejaké tie plagáty, ale v izbe mi ich rodičia zakázali, tak som ich mal v garáži. Vraj do izby sa to nehodí. (smiech) Sústredil som sa najmä na zahraničných, ale sledoval som i našich šikovných Slovákov, na čele s Hossom, Demitrom a Gáboríkom.“
Hokejovo si rástol v rodnom Trenčíne, kde si sa stretol so samými úspechmi. Ako sa ti spomína na toto obdobie?
„Mám krásne spomienky. Mali sme výborný ročník 1999-2000, kde boli Oliver Okuliar, Kristián Kováčik, Marek Minárik či Richard Jakubec, a vyhrávali sme takmer všetko, čo sa dalo. Ak sa nemýlim, tak v doraste sme raz skončili na 3. mieste, potom sme vyhrali titul. Následne sme sa presunuli do juniorky a tam som už mal tú vydarenú sezónu, v ktorej sme sa stali majstrami, a vďaka ktorej som sa dostal do zámoria.“
Spomínaš zámorie. Aké to bolo okúsiť život na druhej strane sveta?
„Na život v Amerike som si veľmi rýchlo zvykol, lebo rodina, v ktorej som býval, bola výborná, a rovnako aj spoluhráči. Cítil som sa tam ako doma. Odlišná oproti nám bola strava, lebo oni tam nejedia také veľké obedy ako my, zväčša majú veľkú večeru. Taktiež sa tam nejedávajú polievky, čo mi dosť chýbalo.“ (smiech)
Po dvoch vydarených rokoch vo WHL si teraz doma v Trenčíne. Ako chutí návrat?
„Nakoľko som sa v Dukle vždy cítil veľmi dobre, tešil som sa na návrat domov. Naštartoval som tu svoju juniorskú kariéru, ktorá ma posunula do Ameriky, tak verím, že tu úspešne začnem aj s tou seniorskou. Je skvelé, že si tu môžem zahrať s mnohými šikovnými a skúsenými hráčmi, vďaka ktorým sa môžem posúvať vpred. Vládne tu rodinná atmosféra a páči sa mi, že gro nielen kádra, ale i realizačného tímu, tvoria ľudia, ktorí majú blízky vzťah k Trenčínu.“
Máš aj niekoho konkrétneho v tíme, od koho sa snažíš učiť sa?
„Snažím sa vzhliadať k tým starším; predsa len majú veľa skúseností a odohratých zápasov, takže je sa čomu priučiť. No a teraz, keď je tu i Marko Daňo, tak poctivo sledujem i jeho a učím sa od neho. Je síce mladý, ale má odohraté zápasy v NHL a to, myslím, hovorí samo za seba.“
No a čo v prípade, že by si sa hokeju venovať nemohol. Čím si vieš predstaviť, že by si v živote bol?
„Uff, popravde, toto neviem. Ale začal som teraz študovať na vysokej škole, takže v prvom rade by som venoval čas a energiu práve štúdiu. To by bol môj cieľ – úspešne vyštudovať.“
Je veľmi málo hráčov, ktorí sa rozhodnú pre štúdium na univerzite. Čo ťa k tomu viedlo?
„Ešte som s tým len začal, ale keďže tréningy mávame do obedu, v druhej časti dňa som mal veľa voľného času. No a práve štúdium mi prišlo ako vhodný spôsob využitia tohto voľna.“
To vždy si bol taký svedomitý a bavilo ťa chodiť do školy „nasávať“ nové poznatky?
„Vždy som sa snažil mať ku škole zodpovedný prístup a dovolím si povedať, že som bol z tých lepších študentov – či na základnej škole, alebo strednej. V štvrtom ročníku na gymnáziu som už odišiel do Ameriky a vrátil som sa len na maturity, ale zvládol som ich bez problémov.“
Na aké známky si teda zmaturoval?
„Dve jednotky a dve dvojky.“
Si samé prekvapenie! O to viac som zvedavá, čo povieš teraz. Aká je tvoja najlepšia a najhoršia vlastnosť?
„Toto je ťažké... Najlepšiu by som asi dal, že som dobrosrdečný a myslím, že i skromný. No priznám sa, že zlá mi nenapadá. Nebudem na seba predsa zlé hovoriť.“ (smiech)
Andrej, nepochádzaš z typickej hokejovej rodiny. Ako sa teda tento šport stal každodennou súčasťou tvojho života?
„Už od nízkeho veku som hral ako hokej, tak i futbal. Prišlo však obdobie, kedy sa to nedalo skĺbiť a ja som si vybral hokej, lebo ten ma vždy bavil viac. Rodičia ma podporovali, otec ma vozil na tréningy a to ako na tie hokejové tu v Trenčíne, tak i na futbalové do Nového Mesta nad Váhom.“
Aké si mal vzory, ktoré ťa v tom nízkom veku vedeli hnať vpred?
„Od malička som fandil Pittsburghu Penguins, lebo sa mi páčil Sidney Crosby. Čím som ale starší, tým mám vzorov viac a od každého sa snažím niečo naučiť. Ako dieťa som mal aj nejaké tie plagáty, ale v izbe mi ich rodičia zakázali, tak som ich mal v garáži. Vraj do izby sa to nehodí. (smiech) Sústredil som sa najmä na zahraničných, ale sledoval som i našich šikovných Slovákov, na čele s Hossom, Demitrom a Gáboríkom.“
Hokejovo si rástol v rodnom Trenčíne, kde si sa stretol so samými úspechmi. Ako sa ti spomína na toto obdobie?
„Mám krásne spomienky. Mali sme výborný ročník 1999-2000, kde boli Oliver Okuliar, Kristián Kováčik, Marek Minárik či Richard Jakubec, a vyhrávali sme takmer všetko, čo sa dalo. Ak sa nemýlim, tak v doraste sme raz skončili na 3. mieste, potom sme vyhrali titul. Následne sme sa presunuli do juniorky a tam som už mal tú vydarenú sezónu, v ktorej sme sa stali majstrami, a vďaka ktorej som sa dostal do zámoria.“
Spomínaš zámorie. Aké to bolo okúsiť život na druhej strane sveta?
„Na život v Amerike som si veľmi rýchlo zvykol, lebo rodina, v ktorej som býval, bola výborná, a rovnako aj spoluhráči. Cítil som sa tam ako doma. Odlišná oproti nám bola strava, lebo oni tam nejedia také veľké obedy ako my, zväčša majú veľkú večeru. Taktiež sa tam nejedávajú polievky, čo mi dosť chýbalo.“ (smiech)
Po dvoch vydarených rokoch vo WHL si teraz doma v Trenčíne. Ako chutí návrat?
„Nakoľko som sa v Dukle vždy cítil veľmi dobre, tešil som sa na návrat domov. Naštartoval som tu svoju juniorskú kariéru, ktorá ma posunula do Ameriky, tak verím, že tu úspešne začnem aj s tou seniorskou. Je skvelé, že si tu môžem zahrať s mnohými šikovnými a skúsenými hráčmi, vďaka ktorým sa môžem posúvať vpred. Vládne tu rodinná atmosféra a páči sa mi, že gro nielen kádra, ale i realizačného tímu, tvoria ľudia, ktorí majú blízky vzťah k Trenčínu.“
Máš aj niekoho konkrétneho v tíme, od koho sa snažíš učiť sa?
„Snažím sa vzhliadať k tým starším; predsa len majú veľa skúseností a odohratých zápasov, takže je sa čomu priučiť. No a teraz, keď je tu i Marko Daňo, tak poctivo sledujem i jeho a učím sa od neho. Je síce mladý, ale má odohraté zápasy v NHL a to, myslím, hovorí samo za seba.“
No a čo v prípade, že by si sa hokeju venovať nemohol. Čím si vieš predstaviť, že by si v živote bol?
„Uff, popravde, toto neviem. Ale začal som teraz študovať na vysokej škole, takže v prvom rade by som venoval čas a energiu práve štúdiu. To by bol môj cieľ – úspešne vyštudovať.“
Je veľmi málo hráčov, ktorí sa rozhodnú pre štúdium na univerzite. Čo ťa k tomu viedlo?
„Ešte som s tým len začal, ale keďže tréningy mávame do obedu, v druhej časti dňa som mal veľa voľného času. No a práve štúdium mi prišlo ako vhodný spôsob využitia tohto voľna.“
To vždy si bol taký svedomitý a bavilo ťa chodiť do školy „nasávať“ nové poznatky?
„Vždy som sa snažil mať ku škole zodpovedný prístup a dovolím si povedať, že som bol z tých lepších študentov – či na základnej škole, alebo strednej. V štvrtom ročníku na gymnáziu som už odišiel do Ameriky a vrátil som sa len na maturity, ale zvládol som ich bez problémov.“
Na aké známky si teda zmaturoval?
„Dve jednotky a dve dvojky.“
Si samé prekvapenie! O to viac som zvedavá, čo povieš teraz. Aká je tvoja najlepšia a najhoršia vlastnosť?
„Toto je ťažké... Najlepšiu by som asi dal, že som dobrosrdečný a myslím, že i skromný. No priznám sa, že zlá mi nenapadá. Nebudem na seba predsa zlé hovoriť.“ (smiech)