Obrázok
Priestor v A-tíme Dukly Trenčín dostal už v minulej sezóne, hoci má len 18 rokov. Meno talentovaného obrancu Marka Stachu síce v drafte NHL pred pár týždňami neodznelo, no ako sám tvrdí, jeho cieľom nikdy nebolo byť draftovaný do NHL, ale hrať NHL. Ako zvláda tento mladík štúdium v maturitnom ročníku, ktorí bývalí spoluhráči mu najviac chýbajú a čo najviac obdivuje na svojich rodičoch, sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.
Marko, kedy si ako dieťa stál po prvý raz na ľade?
„Myslím, že som mohol mať tak 5 rokov. Viem, že som mal bielu stoličku, o ktorú som bol opretý a s ňou pred sebou som asi hodinu krúžil po ľade. Veľmi ma to nebavilo. Videl som tam vtedy staršie deti, ktoré sa pekne korčuľovali a predstavoval som si, že aj tak raz budem korčuľovať. (smiech) Tým, že môj starší brat hrával hokej a navyše sme mali po ňom doma výstroj, tak ma to lákalo k tomuto športu. Iný nepripadal do úvahy.“
Aké boli teda tie začiatky s korčuľovaním? Bolo niečo, čo ti nešlo a musel si na tom pracovať?
„Nepamätám si, že by mi niečo doslova vadilo, alebo nešlo. Ale viem, že sme korčuľovali dookola okolo jedného stojanu, možno aj minútu a pol vkuse, a to mi nešlo a nebavilo ma to. No to najmä preto, že sa mi ku konci veľmi točila hlava. (smiech) Teraz sa mi hlava točí len, keď nás súper zatvorí v pásme." (smiech)
Kto alebo čo bolo pre teba ako začínajúceho hokejistu motiváciou?
"Priznám sa, že nikdy som nejako nepotreboval vonkajšiu motiváciu, lebo som ju našiel v sebe. Som taký, že všade, kde som, chcem byť najlepší a práve táto túžba ma hnala vpred. Ale keď som bol menší a cez víkend som mal vstávať na tréning, ktorý začínal 5:30, tak ma musel otec vyháňať z postele. (smiech) Ako malý by som, samozrejme, najradšej trávil víkend u babky a nie na ranných tréningoch."
Nejaké hráčske vzory si ale musel mať...
"Celé detstvo som mal veľmi rád Ľuba Višňovského. Páčila sa mi jeho hra dopredu. Keď bola výluka NHL a mal som možnosť vidieť ho hrať naživo, tak som si celý zápas všímal iba jeho. Bavilo ma pozerať sa na tie jeho kľučky na modrej čiare. Dodnes sa snažím inšpirovať jeho hrou. A rovnako mám rád aj Andreja Meszároša, ktorého poznám aj osobne."
Spomínal si otca, ktorý ťa musel neraz hnať z postele. Viem, že ťa každý deň vozí z Považskej Bystrice do Trenčína na tréningy či zápasy. Nie sú teda cesty s ním v aute plné hokeja?
"Prvého decembra budem tomu 7 rokov, čo som v Trenčíne a čo ma otec každý deň vozí. Keď som bol menší a bol som ešte v Považskej Bystrici, „kecal“ do hokeja. Ale teraz je už len podporou. Samozrejme, že po zápase sa s ním porozprávam a keďže ma pozná, tak na mne vidí, či sa mi hralo dobre alebo nie. To, čo pre mňa robí, je neskutočná obeta a veľmi mi pomáha. Keď si predstavím, že sme mávali ráno o šiestej zraz na zimáku, to by som musel ísť vlakom 4:30 z Považskej Bystrice, aby som ho stihol."
Ak sa nemýlim, tak pred mesiacom si si urobil vodičák. Aj tak chodíš s ním?
"Ešte ma nechce pustiť samého. (smiech) Takže stále chodí so mnou."
Čo ty a škola? Viem, že si už v maturitnom ročníku na gymnáziu.
"Hneď od prvého ročníka mám individuálny študijný plán. Keď som trénoval s juniormi, tak som sa snažil chodiť v rámci možností do školy, keďže tréningy sme mali ráno. Stíhal som vtedy prísť na štvrtú, piatu vyučovaciu hodinu. Od minulého roku, čo trénujem s A-tímom, som na štadióne od 7:30 do zhruba 13:00, niekedy i dlhšie, takže sa mi do školy nedá prísť. Vyučujúci mi ale vychádzajú v ústrety a aj v aktuálnej situácii mi posielajú zadania cez mail. Súčasne však musím spomenúť spolužiakov, ktorí mi veľmi pomáhajú, a to najmä Eliška Krištofová – nedá mi nespomenúť ju. (smiech) Bez ich pomoci by som to nezvládol."
Takže spolužiakov si už nevidel ako je rok dlhý?
"No to musím povedať pikošku. Spolužiaci ma už dlho nevideli v škole... A keď som ich minule stretol v meste, tak ma nespoznali." (smiech)
Aký si vlastne študent? Aké máš známky?
"Na základnej škole som mal samé jednotky, ale keď som následne prestal chodiť do školy, išlo to so mnou dolu vodou. (smiech) Teraz na konci tretieho ročníku som mal na vysvedčení... Povedzme, že som prešiel bez štvorky. To som bol veľmi prekvapený." (smiech)
A čo predmety? Ktoré najviac obľubuješ?
"Ťažko sa to hodnotí, lebo keď človek nie je v škole a všetko sa musí učiť doma sám, tak sa za hlavu chytám pri všetkom. (smiech) Ale na základnej škole ma veľmi bavila matematika; monitoring z nej som napísal dokonca na 100%. A myslím, že by ma bavila aj biológia, lebo mám rád poznatky o ľudskom tele."
Vráťme sa však späť k hokeju. Máš za sebou niekoľko zápasov aj v reprezentačnom drese. Mení sa nejako vnútorné nastavenie hráča, keď nastupuje na repre zápas oproti ligovému stretnutiu?
"Určite nie som inak namotivovaný, keď idem hrať reprezentačný zápas. Vždy sa snažím ísť naplno. Rozdiel pociťujem v tom, keď to porovnám s minulou sezónou, tak tu v Trenčíne som bol v tíme najmladší, bol som stále košíkar a nebol som braný ako nejaký líder v kabíne. Ako vravím – bol som najmladší. Naopak v reprezentácii som bol jeden z mála z tých, ktorí mali skúseností z extraligy, a tak som musel byť jedným z lídrov. Takže v tomto nastavení vidím, cítim rozdiel."
Čo kamaráti z reprezentácie, s kým si najviac rozumieš?
"Keď nerátam chalanov z Trenčína, tak som veľký kamarát s Janom „Žigym“ Lašákom, s ktorým sme vždy aj spolu na izbe ubytovaní. Ten je teraz vo Fínsku."
Teraz otázka, ktorú dostáva v rámci týchto rozhovorov každý mladíka síce, ktorého zo svojich spoluhráčov najradšej sleduješ a obdivuješ?
"Po hokejovej stránke rozhodne najviac obdivujem Tomáša Starostu. Na tréningu teraz robíme veľa súbojov 1 na 1 a keď vidím, že za tri tréningy cez neho nikto neprešiel, tak je to neskutočné."
A čo bývalí spoluhráči? Sú nejakí, s ktorými si si nadpriemerne rozumel a teraz ti chýbajú?
"Veľmi som si rozumel s Graeme McCormackom a to aj na ľade a aj mimo neho. Keď sme prednedávnom išli všetci hráči do Bratislavy na protest, som zrazu len spoza seba počul, ako niekto kričí „Marko, Marko“ s čudným prízvukom. Otočil som sa a bol to on. (smiech) Bolo to veľmi príjemné stretnutie po dlhšej dobe. A stále som v kontakte s Matejom Tomekom, ktorý mi chýba. Ak bude tieto slová čítať, chcel by som ho pozdraviť do Fínska." (smiech)
Nedá mi neopýtať sa na draft NHL, ktorý sa konal pred pár týždňami. Pre mnohých si bol taktiež jedným z ašpirantov. Ako si prežíval to „draftové obdobie“?
"Ráno sme mali tréning a vedel som, že keby som na to myslel, tak by ma to len znervózňovalo. Hľadal som si akékoľvek aktivity, len aby som na to nemyslel. Bol som sa prejsť s ujovým psom, hral som playko... Večer som si išiel ľahnúť, lebo na ďalšie ráno sme mali opäť tréning, ale otec to pozeral a bol som s ním dohodnutý, že keby dačo, tak mi dá hneď vedieť. V noci o jednej som sa ale zobudil a už som to dopozeral."
Tvoje meno napokon nezaznelo. Čo si cítil a prežíval?
"Priznám sa, že zo začiatku boli i trochu slzy. Ale neberiem to už ako nejakú veľkú katastrofu, keďže môj cieľ nebol, aby som bol draftovaný, ale aby som hrával v NHL. Samozrejme, že samotný draft je taký možno prvý krok k tomu, ale každý má svoju cestu. Nedávno vyhral Norris Trophy Mark Giordano, ktorý nikdy nebol draftovaný... Osobne cítim, že to, že som nebol tento rok draftovaný, do mňa vlialo ešte väčšiu motiváciu, lebo stále verím, že som patril medzi tých 217 najkvalitnejších hráčov daného ročníku."
Momentálne máš zmluvu podpísanú s Vancouver Giants (WHL). Ako to vyzerá s tvojím pôsobením v zámorí v aktuálnej situácii?
"Viem len, že začiatok ligy nám posunuli na 8. januára 2021. Ak by som sa dostal na MS U20, tak by to možno vychádzalo tak, že by som tam hneď zostal, ale ani ja sám nemám žiadne bližšie informácie. Mentálne sa snažím byť nastavený na aktuálne dianie v Trenčíne a veľmi som vďačný za príležitosť. Keď aj bombardujem trénerov s prosbou o individuálne cvičenia, sú ochotní." (smiech)
Po prvý raz budeš vlastne takto preč od rodiny. Nie si z toho nervózny?
"Viem, že to nebude ľahké, lebo budem prvýkrát od rodiny a hneď takto ďaleko. V Kanade som ešte nikdy nebol, neviem, čo ma čaká, ale teším sa na to a verím, že sa mi tam podarí preraziť."
Čo ak si tam s ľuďmi nesadneš a nebudeš tam šťastný? Kde budeš hľadať útočisko?
"Budem v noci budiť rodičov na Skype." (smiech)
Marka na záver čakala špeciálna úloha a síce dokončiť 5 viet:
Keby som vyhral milión eur, tak... "Asi by sa pre mňa nič nemenilo. (smiech) Ale asi by som si kúpil auto, lebo teraz musím chodiť s otcom." (smiech)
Čo ma vie na ľuďoch vytočiť, je... "Keďže nie som extra konfliktný typ, tak popravde ani neviem. Ale celkom mi vadí, keď ľudia nerobia veci na 100%."
Na svojich rodičoch najviac obdivujem... "To, ako pri mne stoja, ich ochotu."
Najlepší hráč, ktorý kedy hral v Trenčíne, je... "To sa ťažko hovorí, lebo ich tu bolo veľa. Či už Demitra, Gáborík, Hossa, ... Ale pre mňa to bol Marián Hossa."
Môj najlepší kamoš z tímu je... "Momentálne Peťo Sojčík a Samo Krajč."
Marko, kedy si ako dieťa stál po prvý raz na ľade?
„Myslím, že som mohol mať tak 5 rokov. Viem, že som mal bielu stoličku, o ktorú som bol opretý a s ňou pred sebou som asi hodinu krúžil po ľade. Veľmi ma to nebavilo. Videl som tam vtedy staršie deti, ktoré sa pekne korčuľovali a predstavoval som si, že aj tak raz budem korčuľovať. (smiech) Tým, že môj starší brat hrával hokej a navyše sme mali po ňom doma výstroj, tak ma to lákalo k tomuto športu. Iný nepripadal do úvahy.“
Aké boli teda tie začiatky s korčuľovaním? Bolo niečo, čo ti nešlo a musel si na tom pracovať?
„Nepamätám si, že by mi niečo doslova vadilo, alebo nešlo. Ale viem, že sme korčuľovali dookola okolo jedného stojanu, možno aj minútu a pol vkuse, a to mi nešlo a nebavilo ma to. No to najmä preto, že sa mi ku konci veľmi točila hlava. (smiech) Teraz sa mi hlava točí len, keď nás súper zatvorí v pásme." (smiech)
Kto alebo čo bolo pre teba ako začínajúceho hokejistu motiváciou?
"Priznám sa, že nikdy som nejako nepotreboval vonkajšiu motiváciu, lebo som ju našiel v sebe. Som taký, že všade, kde som, chcem byť najlepší a práve táto túžba ma hnala vpred. Ale keď som bol menší a cez víkend som mal vstávať na tréning, ktorý začínal 5:30, tak ma musel otec vyháňať z postele. (smiech) Ako malý by som, samozrejme, najradšej trávil víkend u babky a nie na ranných tréningoch."
Nejaké hráčske vzory si ale musel mať...
"Celé detstvo som mal veľmi rád Ľuba Višňovského. Páčila sa mi jeho hra dopredu. Keď bola výluka NHL a mal som možnosť vidieť ho hrať naživo, tak som si celý zápas všímal iba jeho. Bavilo ma pozerať sa na tie jeho kľučky na modrej čiare. Dodnes sa snažím inšpirovať jeho hrou. A rovnako mám rád aj Andreja Meszároša, ktorého poznám aj osobne."
Spomínal si otca, ktorý ťa musel neraz hnať z postele. Viem, že ťa každý deň vozí z Považskej Bystrice do Trenčína na tréningy či zápasy. Nie sú teda cesty s ním v aute plné hokeja?
"Prvého decembra budem tomu 7 rokov, čo som v Trenčíne a čo ma otec každý deň vozí. Keď som bol menší a bol som ešte v Považskej Bystrici, „kecal“ do hokeja. Ale teraz je už len podporou. Samozrejme, že po zápase sa s ním porozprávam a keďže ma pozná, tak na mne vidí, či sa mi hralo dobre alebo nie. To, čo pre mňa robí, je neskutočná obeta a veľmi mi pomáha. Keď si predstavím, že sme mávali ráno o šiestej zraz na zimáku, to by som musel ísť vlakom 4:30 z Považskej Bystrice, aby som ho stihol."
Ak sa nemýlim, tak pred mesiacom si si urobil vodičák. Aj tak chodíš s ním?
"Ešte ma nechce pustiť samého. (smiech) Takže stále chodí so mnou."
Čo ty a škola? Viem, že si už v maturitnom ročníku na gymnáziu.
"Hneď od prvého ročníka mám individuálny študijný plán. Keď som trénoval s juniormi, tak som sa snažil chodiť v rámci možností do školy, keďže tréningy sme mali ráno. Stíhal som vtedy prísť na štvrtú, piatu vyučovaciu hodinu. Od minulého roku, čo trénujem s A-tímom, som na štadióne od 7:30 do zhruba 13:00, niekedy i dlhšie, takže sa mi do školy nedá prísť. Vyučujúci mi ale vychádzajú v ústrety a aj v aktuálnej situácii mi posielajú zadania cez mail. Súčasne však musím spomenúť spolužiakov, ktorí mi veľmi pomáhajú, a to najmä Eliška Krištofová – nedá mi nespomenúť ju. (smiech) Bez ich pomoci by som to nezvládol."
Takže spolužiakov si už nevidel ako je rok dlhý?
"No to musím povedať pikošku. Spolužiaci ma už dlho nevideli v škole... A keď som ich minule stretol v meste, tak ma nespoznali." (smiech)
Aký si vlastne študent? Aké máš známky?
"Na základnej škole som mal samé jednotky, ale keď som následne prestal chodiť do školy, išlo to so mnou dolu vodou. (smiech) Teraz na konci tretieho ročníku som mal na vysvedčení... Povedzme, že som prešiel bez štvorky. To som bol veľmi prekvapený." (smiech)
A čo predmety? Ktoré najviac obľubuješ?
"Ťažko sa to hodnotí, lebo keď človek nie je v škole a všetko sa musí učiť doma sám, tak sa za hlavu chytám pri všetkom. (smiech) Ale na základnej škole ma veľmi bavila matematika; monitoring z nej som napísal dokonca na 100%. A myslím, že by ma bavila aj biológia, lebo mám rád poznatky o ľudskom tele."
Vráťme sa však späť k hokeju. Máš za sebou niekoľko zápasov aj v reprezentačnom drese. Mení sa nejako vnútorné nastavenie hráča, keď nastupuje na repre zápas oproti ligovému stretnutiu?
"Určite nie som inak namotivovaný, keď idem hrať reprezentačný zápas. Vždy sa snažím ísť naplno. Rozdiel pociťujem v tom, keď to porovnám s minulou sezónou, tak tu v Trenčíne som bol v tíme najmladší, bol som stále košíkar a nebol som braný ako nejaký líder v kabíne. Ako vravím – bol som najmladší. Naopak v reprezentácii som bol jeden z mála z tých, ktorí mali skúseností z extraligy, a tak som musel byť jedným z lídrov. Takže v tomto nastavení vidím, cítim rozdiel."
Čo kamaráti z reprezentácie, s kým si najviac rozumieš?
"Keď nerátam chalanov z Trenčína, tak som veľký kamarát s Janom „Žigym“ Lašákom, s ktorým sme vždy aj spolu na izbe ubytovaní. Ten je teraz vo Fínsku."
Teraz otázka, ktorú dostáva v rámci týchto rozhovorov každý mladíka síce, ktorého zo svojich spoluhráčov najradšej sleduješ a obdivuješ?
"Po hokejovej stránke rozhodne najviac obdivujem Tomáša Starostu. Na tréningu teraz robíme veľa súbojov 1 na 1 a keď vidím, že za tri tréningy cez neho nikto neprešiel, tak je to neskutočné."
A čo bývalí spoluhráči? Sú nejakí, s ktorými si si nadpriemerne rozumel a teraz ti chýbajú?
"Veľmi som si rozumel s Graeme McCormackom a to aj na ľade a aj mimo neho. Keď sme prednedávnom išli všetci hráči do Bratislavy na protest, som zrazu len spoza seba počul, ako niekto kričí „Marko, Marko“ s čudným prízvukom. Otočil som sa a bol to on. (smiech) Bolo to veľmi príjemné stretnutie po dlhšej dobe. A stále som v kontakte s Matejom Tomekom, ktorý mi chýba. Ak bude tieto slová čítať, chcel by som ho pozdraviť do Fínska." (smiech)
Nedá mi neopýtať sa na draft NHL, ktorý sa konal pred pár týždňami. Pre mnohých si bol taktiež jedným z ašpirantov. Ako si prežíval to „draftové obdobie“?
"Ráno sme mali tréning a vedel som, že keby som na to myslel, tak by ma to len znervózňovalo. Hľadal som si akékoľvek aktivity, len aby som na to nemyslel. Bol som sa prejsť s ujovým psom, hral som playko... Večer som si išiel ľahnúť, lebo na ďalšie ráno sme mali opäť tréning, ale otec to pozeral a bol som s ním dohodnutý, že keby dačo, tak mi dá hneď vedieť. V noci o jednej som sa ale zobudil a už som to dopozeral."
Tvoje meno napokon nezaznelo. Čo si cítil a prežíval?
"Priznám sa, že zo začiatku boli i trochu slzy. Ale neberiem to už ako nejakú veľkú katastrofu, keďže môj cieľ nebol, aby som bol draftovaný, ale aby som hrával v NHL. Samozrejme, že samotný draft je taký možno prvý krok k tomu, ale každý má svoju cestu. Nedávno vyhral Norris Trophy Mark Giordano, ktorý nikdy nebol draftovaný... Osobne cítim, že to, že som nebol tento rok draftovaný, do mňa vlialo ešte väčšiu motiváciu, lebo stále verím, že som patril medzi tých 217 najkvalitnejších hráčov daného ročníku."
Momentálne máš zmluvu podpísanú s Vancouver Giants (WHL). Ako to vyzerá s tvojím pôsobením v zámorí v aktuálnej situácii?
"Viem len, že začiatok ligy nám posunuli na 8. januára 2021. Ak by som sa dostal na MS U20, tak by to možno vychádzalo tak, že by som tam hneď zostal, ale ani ja sám nemám žiadne bližšie informácie. Mentálne sa snažím byť nastavený na aktuálne dianie v Trenčíne a veľmi som vďačný za príležitosť. Keď aj bombardujem trénerov s prosbou o individuálne cvičenia, sú ochotní." (smiech)
Po prvý raz budeš vlastne takto preč od rodiny. Nie si z toho nervózny?
"Viem, že to nebude ľahké, lebo budem prvýkrát od rodiny a hneď takto ďaleko. V Kanade som ešte nikdy nebol, neviem, čo ma čaká, ale teším sa na to a verím, že sa mi tam podarí preraziť."
Čo ak si tam s ľuďmi nesadneš a nebudeš tam šťastný? Kde budeš hľadať útočisko?
"Budem v noci budiť rodičov na Skype." (smiech)
Marka na záver čakala špeciálna úloha a síce dokončiť 5 viet:
Keby som vyhral milión eur, tak... "Asi by sa pre mňa nič nemenilo. (smiech) Ale asi by som si kúpil auto, lebo teraz musím chodiť s otcom." (smiech)
Čo ma vie na ľuďoch vytočiť, je... "Keďže nie som extra konfliktný typ, tak popravde ani neviem. Ale celkom mi vadí, keď ľudia nerobia veci na 100%."
Na svojich rodičoch najviac obdivujem... "To, ako pri mne stoja, ich ochotu."
Najlepší hráč, ktorý kedy hral v Trenčíne, je... "To sa ťažko hovorí, lebo ich tu bolo veľa. Či už Demitra, Gáborík, Hossa, ... Ale pre mňa to bol Marián Hossa."
Môj najlepší kamoš z tímu je... "Momentálne Peťo Sojčík a Samo Krajč."