Obrázok
Vyniká svojou rýchlosťou a pred dvomi rokmi okúsil aj hokej vo Švédsku. 19-ročný junior Nicolas Korbel otvorene porozprával o novej trénerskej dvojici, skúsenosti zo Škandinávie, hokejových kamarátstvach a tiež priznal svoju najslabšiu stránku v rámci športovania.
Nicolas, možno ťa nie všetci fanúšikovia poznajú... Keby si sa mal opísať pár slovami, ktoré sú tie, čo ťa vystihujú?
„Ľahko ma dokážu veci vytočiť, na druhej strane mám rád srandu. Introvert. Cholerik. A nerád chodím do školy.“ (smiech)
A ako hokejista by si sa ako opísal?
„Môžem povedať, že som dobrý korčuliar. Súčasne platí to, čo pri otázke pred tým a síce, že sa dokážem ľahko vytočiť, keď sa mi niečo na ľade nepodarí. Myslím, že mám aj dobrú strelu, šikovné ruky. A som poverčivý v rámci rituálov.“
Na Eliteprospects máš ako mládežnícky tím uvádzaný HC Břeclav. Ako si sa tam dostal?
„V prvom rade – považujem sa za odchovanca, resp. s hokejom som začínal v Trenčíne. Keď som ale bol vo štvrtej triede, prišla možnosť, že by som mohol v spomínanom českom tíme doplnkovo hrávať, keďže v Trenčíne sme ešte nemávali ako štvrtáci zápasy. Bol som tam zhruba 3 sezóny, resp. trénoval som v Trenčíne a tam som išiel primárne na zápasy.“
Ako sa u teba zrodila láska k hokeju?
„Už ako malý, keď som býval u babky, v čase, keď rodičia boli v práci, tak som tam pobehoval s hokejkou. Pozerával som hokej s tatinom a ten sa ma raz opýtal, či by som to chcel vyskúšať. Mal som vtedy zhruba 5-6 rokov.“
Neodrádzali ťa ako malého prvé neúspechy?
„Mával som strašné nervy, to si pamätám. (smiech) Plakal som. Nevedel som sa korčuľovať. Na verejnom korčuľovaní som tlačil bránku pred sebou, potom som začal chodiť aj na tréningy. No ako som povedal, veľmi som plakal.“
Podľa čoho sa mladý hráč rozhoduje, že na akom poste by chcel pôsobiť?
„Priznám sa, že obranná hra mi celkovo nejde, takže post beka nepripadal do úvahy. (smiech) Som tam stratený a chýba mi len biela palička. (smiech) Vždy ma bavila viac útočná hra, možnosť strieľať góly.“
Trenčín má už dlhé roky výborné výsledky v rámci mládežníckych kategórií. Vníma to tak aj mladý hráč, že Trenčín je teda pre neho zrejme tá najlepšia príležitosť?
„Ja si to uvedomujem. Viem, že sem chodia aj hráči z iných klubov, aby sa mohli zlepšovať, napredovať, dosahovať úspechy. Takže si to uvedomujú viacerí, že tento klub je v tomto smere skvelý.“
Čo si myslíš, v čom tkvie tajomstvo tohto mládežníckeho úspechu u nás? Sám to predsa len zažívaš na vlastnej koži...
„Popravde neviem. Možno je za tým konkurencia, ktorú hráči cítia. Vieme, že veľa očí sleduje Trenčín, takže je to aj skvelý odrazový mostík a každý z nás to chce dotiahnuť čo najďalej.“
Ako sa pracuje s trénermi Michalom Kobezdom a Radekom Dlouhým?
„Dlho tu bola dvojica Hanzal – Tvrdoň, ktorá mala s juniormi množstvo úspechov. Dobre sa s týmito trénermi pracovalo, boli zavedené určité pravidlá. Po príchode nových trénerov sa niektoré veci zmenili, najmä tréningy, systém. Ako tréneri sú skvelí. Pán tréner Kobezda pôsobil minulý rok v extraligovom Zvolene, kde určite nabral veľa skúseností, ktoré nám teraz odovzdáva, na druhej strane Radek ešte prednedávnom hrával za Trenčín a teraz je navyše aj výborným trénerom mimo ľadu. Veľmi nám pomáha v posilňovni.“
A čo hokejové kamarátstva?
„Najlepší kamaráti z hokeja sú určite Rayen Petrovický a Samo Kňažko. S Rayenom som stále v kontakte a u neho mám pomaly prechodné bydlisko. (smiech) Trávime spolu veľa času. Súčasne ma svojou šikovnosťou obaja motivujú makať na sebe.“
Pred dvomi rokmi si pôsobil vo Švédsku. Aké to je, keď sa mladý chlapec rozhodne pre odchod z domova?
„Priznám sa, že zo začiatku som bol trošku rozklepaný, že čo a ako. Na letisku ma ale čakali tréner s manažérom a hneď od prvého momentu som cítil, že tam budem spokojný. Ľudia sú tam veľmi priateľskí, príjemní a to platí aj o tých v klube. Myslím, že som aj dobre zapadol medzi nich.“
Ako si mal vyriešené stravovanie? Lebo predpokladám, že mladý hokejista nie je zrovna šéfkuchárom.
„Býval som v hoteli, v ktorom som mal raňajky vo forme švédskych stolov. Najčastejšie som jedával műsli s mliekom, alebo chlieb so syrom. Na štadióne, po tréningu, som mal nazvime to druhé raňajky a tiež obed a večeru, ktoré som si brával so sebou na izbu. Priznám sa, že tohto som sa najviac bál, že si tam budem musieť variť. To by bola katastrofa.“ (smiech)
Čiže, keby si odkázaný len na seba a svoje kulinárske schopnosti, tak by to nedopadlo dobre?
„Bol by som stratený. (smiech) Nejaké mäsko na prírodno viem, tiež párky a vajíčka. No to je tak všetko.“ (smiech)
Tvoj spoluhráč mi na teba prezradil, že si veľmi ohybný, priam až gumený. Ako sa u teba zrodila táto nazvime to schopnosť?
„Mnohí sa mi smejú, že nemám kosti. (smiech) Musím povedať, že som v živote nerobil strečing, napriek tomu som ohybný. Gymnastika by mi išla. (smiech) No nepracujem na tom.“
A čo ranné tréningy a tvoje rozospaté príchody?
„Na zraz prichádzam včas, rozhodne nemeškávam. Ale nie som ranný typ, ťažko sa mi ide z postele, pritom spávam zhruba 7 hodín v noci. Na ľade to už ale odmakám na maximum a nedávam najavo, že som unavený, alebo, že sa mi nechce. No ako som vravel, ťažko sa mi ide na štadión.“
Je nejaký spoluhráč, na ktorého nerád chodíš pri cvičení 1 na 1?
„Určite na Jana Urbana. Je to vysoký obranca, má veľkú hokejku, ktorou stále zametá. Navyše, keď vidí, že mám z toho nervy, robí to o to viac a naschvál. (smiech) Bývam z neho často vytočený. Ťažko sa cez neho prechádza.“
Už na začiatku si spomínal svoju rýchlosť na ľade. Pracuješ na nej nejako špeciálne?
„Asi som sa s ňou narodil. (smiech) Vyložene na nej nepracujem. Už v mladších kategóriách som ňou vynikal, zatiaľ mi to ostalo, a platí to napr. aj pri šprintoch mimo ľadu. Na druhej strane ale vytrvalosť a ja nie sme kamoši. Pri kondičných behoch som ešte aj za tým posledným.“ (smiech)
Čo ty a škola? Ak sa nemýlim, si v maturitnom ročníku.
„Áno, na Športovom gymnáziu v Trenčíne. Priznám sa, že štúdium mi veľmi nejde. Nie som taký, že by som prišiel domov a s potešením sa učil. Snažím sa sústrediť na šport, i keď viem, že je lepšie mať aj nejaké zadné vrátka. Premýšľal som aj nad vysokou školou, nad trénerstvom, ak by mi hokej náhodou nevyšiel. Ale prihlášku som si zatiaľ nepodal.“
Na záver si dajme ešte dopĺňanie viet:
Najväčší potenciál z trenčianskej juniorky má... „Mám ja! (smiech) Myslím, že keď Samo Honzek bude na sebe ďalej makať, tak môže byť veľmi úspešný.“
Z A-tímu najradšej sledujem... „Juraja Bezúcha. Je výborný korčuliar so šikovnými rukami.“
Predmet, ktorý mi ide v škole najlepšie, je... „Neviem, či taký je. (smiech) Ale zrejme to budú základy športovej prípravy.“
Moja potenciálna partnerka by mala byť... „Buď ma zaujme, alebo nie. Neviem nič konkrétne.“
Nechutí mi... „Kôprová polievka.“
Najhoršie sa mi hrá proti... „Nitre. Sú to veľkí chlapi, ktorí hrajú do tela.“
Nicolas, možno ťa nie všetci fanúšikovia poznajú... Keby si sa mal opísať pár slovami, ktoré sú tie, čo ťa vystihujú?
„Ľahko ma dokážu veci vytočiť, na druhej strane mám rád srandu. Introvert. Cholerik. A nerád chodím do školy.“ (smiech)
A ako hokejista by si sa ako opísal?
„Môžem povedať, že som dobrý korčuliar. Súčasne platí to, čo pri otázke pred tým a síce, že sa dokážem ľahko vytočiť, keď sa mi niečo na ľade nepodarí. Myslím, že mám aj dobrú strelu, šikovné ruky. A som poverčivý v rámci rituálov.“
Na Eliteprospects máš ako mládežnícky tím uvádzaný HC Břeclav. Ako si sa tam dostal?
„V prvom rade – považujem sa za odchovanca, resp. s hokejom som začínal v Trenčíne. Keď som ale bol vo štvrtej triede, prišla možnosť, že by som mohol v spomínanom českom tíme doplnkovo hrávať, keďže v Trenčíne sme ešte nemávali ako štvrtáci zápasy. Bol som tam zhruba 3 sezóny, resp. trénoval som v Trenčíne a tam som išiel primárne na zápasy.“
Ako sa u teba zrodila láska k hokeju?
„Už ako malý, keď som býval u babky, v čase, keď rodičia boli v práci, tak som tam pobehoval s hokejkou. Pozerával som hokej s tatinom a ten sa ma raz opýtal, či by som to chcel vyskúšať. Mal som vtedy zhruba 5-6 rokov.“
Neodrádzali ťa ako malého prvé neúspechy?
„Mával som strašné nervy, to si pamätám. (smiech) Plakal som. Nevedel som sa korčuľovať. Na verejnom korčuľovaní som tlačil bránku pred sebou, potom som začal chodiť aj na tréningy. No ako som povedal, veľmi som plakal.“
Podľa čoho sa mladý hráč rozhoduje, že na akom poste by chcel pôsobiť?
„Priznám sa, že obranná hra mi celkovo nejde, takže post beka nepripadal do úvahy. (smiech) Som tam stratený a chýba mi len biela palička. (smiech) Vždy ma bavila viac útočná hra, možnosť strieľať góly.“
Trenčín má už dlhé roky výborné výsledky v rámci mládežníckych kategórií. Vníma to tak aj mladý hráč, že Trenčín je teda pre neho zrejme tá najlepšia príležitosť?
„Ja si to uvedomujem. Viem, že sem chodia aj hráči z iných klubov, aby sa mohli zlepšovať, napredovať, dosahovať úspechy. Takže si to uvedomujú viacerí, že tento klub je v tomto smere skvelý.“
Čo si myslíš, v čom tkvie tajomstvo tohto mládežníckeho úspechu u nás? Sám to predsa len zažívaš na vlastnej koži...
„Popravde neviem. Možno je za tým konkurencia, ktorú hráči cítia. Vieme, že veľa očí sleduje Trenčín, takže je to aj skvelý odrazový mostík a každý z nás to chce dotiahnuť čo najďalej.“
Ako sa pracuje s trénermi Michalom Kobezdom a Radekom Dlouhým?
„Dlho tu bola dvojica Hanzal – Tvrdoň, ktorá mala s juniormi množstvo úspechov. Dobre sa s týmito trénermi pracovalo, boli zavedené určité pravidlá. Po príchode nových trénerov sa niektoré veci zmenili, najmä tréningy, systém. Ako tréneri sú skvelí. Pán tréner Kobezda pôsobil minulý rok v extraligovom Zvolene, kde určite nabral veľa skúseností, ktoré nám teraz odovzdáva, na druhej strane Radek ešte prednedávnom hrával za Trenčín a teraz je navyše aj výborným trénerom mimo ľadu. Veľmi nám pomáha v posilňovni.“
A čo hokejové kamarátstva?
„Najlepší kamaráti z hokeja sú určite Rayen Petrovický a Samo Kňažko. S Rayenom som stále v kontakte a u neho mám pomaly prechodné bydlisko. (smiech) Trávime spolu veľa času. Súčasne ma svojou šikovnosťou obaja motivujú makať na sebe.“
Pred dvomi rokmi si pôsobil vo Švédsku. Aké to je, keď sa mladý chlapec rozhodne pre odchod z domova?
„Priznám sa, že zo začiatku som bol trošku rozklepaný, že čo a ako. Na letisku ma ale čakali tréner s manažérom a hneď od prvého momentu som cítil, že tam budem spokojný. Ľudia sú tam veľmi priateľskí, príjemní a to platí aj o tých v klube. Myslím, že som aj dobre zapadol medzi nich.“
Ako si mal vyriešené stravovanie? Lebo predpokladám, že mladý hokejista nie je zrovna šéfkuchárom.
„Býval som v hoteli, v ktorom som mal raňajky vo forme švédskych stolov. Najčastejšie som jedával műsli s mliekom, alebo chlieb so syrom. Na štadióne, po tréningu, som mal nazvime to druhé raňajky a tiež obed a večeru, ktoré som si brával so sebou na izbu. Priznám sa, že tohto som sa najviac bál, že si tam budem musieť variť. To by bola katastrofa.“ (smiech)
Čiže, keby si odkázaný len na seba a svoje kulinárske schopnosti, tak by to nedopadlo dobre?
„Bol by som stratený. (smiech) Nejaké mäsko na prírodno viem, tiež párky a vajíčka. No to je tak všetko.“ (smiech)
Tvoj spoluhráč mi na teba prezradil, že si veľmi ohybný, priam až gumený. Ako sa u teba zrodila táto nazvime to schopnosť?
„Mnohí sa mi smejú, že nemám kosti. (smiech) Musím povedať, že som v živote nerobil strečing, napriek tomu som ohybný. Gymnastika by mi išla. (smiech) No nepracujem na tom.“
A čo ranné tréningy a tvoje rozospaté príchody?
„Na zraz prichádzam včas, rozhodne nemeškávam. Ale nie som ranný typ, ťažko sa mi ide z postele, pritom spávam zhruba 7 hodín v noci. Na ľade to už ale odmakám na maximum a nedávam najavo, že som unavený, alebo, že sa mi nechce. No ako som vravel, ťažko sa mi ide na štadión.“
Je nejaký spoluhráč, na ktorého nerád chodíš pri cvičení 1 na 1?
„Určite na Jana Urbana. Je to vysoký obranca, má veľkú hokejku, ktorou stále zametá. Navyše, keď vidí, že mám z toho nervy, robí to o to viac a naschvál. (smiech) Bývam z neho často vytočený. Ťažko sa cez neho prechádza.“
Už na začiatku si spomínal svoju rýchlosť na ľade. Pracuješ na nej nejako špeciálne?
„Asi som sa s ňou narodil. (smiech) Vyložene na nej nepracujem. Už v mladších kategóriách som ňou vynikal, zatiaľ mi to ostalo, a platí to napr. aj pri šprintoch mimo ľadu. Na druhej strane ale vytrvalosť a ja nie sme kamoši. Pri kondičných behoch som ešte aj za tým posledným.“ (smiech)
Čo ty a škola? Ak sa nemýlim, si v maturitnom ročníku.
„Áno, na Športovom gymnáziu v Trenčíne. Priznám sa, že štúdium mi veľmi nejde. Nie som taký, že by som prišiel domov a s potešením sa učil. Snažím sa sústrediť na šport, i keď viem, že je lepšie mať aj nejaké zadné vrátka. Premýšľal som aj nad vysokou školou, nad trénerstvom, ak by mi hokej náhodou nevyšiel. Ale prihlášku som si zatiaľ nepodal.“
Na záver si dajme ešte dopĺňanie viet:
Najväčší potenciál z trenčianskej juniorky má... „Mám ja! (smiech) Myslím, že keď Samo Honzek bude na sebe ďalej makať, tak môže byť veľmi úspešný.“
Z A-tímu najradšej sledujem... „Juraja Bezúcha. Je výborný korčuliar so šikovnými rukami.“
Predmet, ktorý mi ide v škole najlepšie, je... „Neviem, či taký je. (smiech) Ale zrejme to budú základy športovej prípravy.“
Moja potenciálna partnerka by mala byť... „Buď ma zaujme, alebo nie. Neviem nič konkrétne.“
Nechutí mi... „Kôprová polievka.“
Najhoršie sa mi hrá proti... „Nitre. Sú to veľkí chlapi, ktorí hrajú do tela.“