Obrázok
Sezónu odštartoval v Liptovskom Mikuláši, kde v šiestich zápasoch získal 8 (3+5) bodov. Dnes už oblieka dres materského Trenčína, v ktorom, ako sám povedal, by chcel byť jedným z lídrov.
„Mám rád výzvy a to som povedal už aj v jednom rozhovore po zápase v Košiciach. Mohol som tam dať gól, no nedal som, nič som neurobil so zápasom; som na seba kritický,“ otvorene začal stále len 20-ročný Oliver Okuliar, „už od mala som chcel byť v každej kategórii líder a to chcem byť aj teraz tu, hoci mám len 20 rokov. Verím, že sa mi to svojou hrou podarí a budem patriť medzi tých najlepších.“ Prestup do Trenčína pre neho znamenal príležitosť konečne si stabilne zahrať v A-tíme. „V Trenčíne boli vždy veľké ambície a keďže som Trenčan, viem ako to tu funguje. Všade, kde som bol, sme mali vysoké ciele, zrejme až teraz na Liptovský Mikuláš. Takže možno je tu mierny tlak, no snažím sa to pretransformovať skôr do spomínanej výzvy,“ pokračoval Okuliar, ktorý posledné dve sezóny pôsobil v zámorí v QMJHL a WHL. Radosť z príchodu do svojho rodného mesta teda neskrýva a rovnako sa teší z ľudí, ktorí sa tu starajú o chod tímu, klubu. „Od mala som sa chodil pozerať na domáce zápasy A-tímu, užíval som si parádnu atmosféru. Škoda, že je teraz situácia aká je a nemôžem si ich vychutnať aj ja z pozície hráča. Trenčín bol vždy na Slovensku TOP, takže som veľmi rád, že konečne môžem byť i ja jeho súčasťou. Veľmi sa mi páči, že sú v klube zaangažovaní ľudia, ktorí sú z Trenčína a chcú to robiť srdcom. Tak to má byť. Som rád, že sa toho Branko a Parďo ujali a chcú nové, moderné metódy priniesť do tímu. Už keď Branko prichádzal ako manažér, tak som tušil, že to bude viac než dobré, že on s jeho energiou tomu dá nový nádych,“ pokračoval s úsmevom.
Ak by sa Okuliarov prestup uskutočnil o niekoľko dní neskôr, zahral by si v drese Mikuláša proti Trenčínu. Práve v túto nedeľu sa totiž spomínané celky postavia proti sebe. „Vedel som, že asi k tomu príde, ale nakoniec neprišlo. Našťastie,“ zasmial sa, „hral by som proti kamarátom, proti vlastnému klubu, ale to sa stáva. Nikto nemôže byť fixovaný len na jeden klub. Človek nikdy nevie, kde skončí. Čiže vyjadrenia typu „nikdy nebudem hrať za Slovan“ sú dosť úsmevné, keďže, ak sa nemýlim, bol to Samo Buček, kto to povedal a teraz zrazu je tam. Človek vždy reaguje na aktuálnu situáciu a ja som šťastný, že teraz môžem byť doma v Trenčíne.“
„Mám rád výzvy a to som povedal už aj v jednom rozhovore po zápase v Košiciach. Mohol som tam dať gól, no nedal som, nič som neurobil so zápasom; som na seba kritický,“ otvorene začal stále len 20-ročný Oliver Okuliar, „už od mala som chcel byť v každej kategórii líder a to chcem byť aj teraz tu, hoci mám len 20 rokov. Verím, že sa mi to svojou hrou podarí a budem patriť medzi tých najlepších.“ Prestup do Trenčína pre neho znamenal príležitosť konečne si stabilne zahrať v A-tíme. „V Trenčíne boli vždy veľké ambície a keďže som Trenčan, viem ako to tu funguje. Všade, kde som bol, sme mali vysoké ciele, zrejme až teraz na Liptovský Mikuláš. Takže možno je tu mierny tlak, no snažím sa to pretransformovať skôr do spomínanej výzvy,“ pokračoval Okuliar, ktorý posledné dve sezóny pôsobil v zámorí v QMJHL a WHL. Radosť z príchodu do svojho rodného mesta teda neskrýva a rovnako sa teší z ľudí, ktorí sa tu starajú o chod tímu, klubu. „Od mala som sa chodil pozerať na domáce zápasy A-tímu, užíval som si parádnu atmosféru. Škoda, že je teraz situácia aká je a nemôžem si ich vychutnať aj ja z pozície hráča. Trenčín bol vždy na Slovensku TOP, takže som veľmi rád, že konečne môžem byť i ja jeho súčasťou. Veľmi sa mi páči, že sú v klube zaangažovaní ľudia, ktorí sú z Trenčína a chcú to robiť srdcom. Tak to má byť. Som rád, že sa toho Branko a Parďo ujali a chcú nové, moderné metódy priniesť do tímu. Už keď Branko prichádzal ako manažér, tak som tušil, že to bude viac než dobré, že on s jeho energiou tomu dá nový nádych,“ pokračoval s úsmevom.
Ak by sa Okuliarov prestup uskutočnil o niekoľko dní neskôr, zahral by si v drese Mikuláša proti Trenčínu. Práve v túto nedeľu sa totiž spomínané celky postavia proti sebe. „Vedel som, že asi k tomu príde, ale nakoniec neprišlo. Našťastie,“ zasmial sa, „hral by som proti kamarátom, proti vlastnému klubu, ale to sa stáva. Nikto nemôže byť fixovaný len na jeden klub. Človek nikdy nevie, kde skončí. Čiže vyjadrenia typu „nikdy nebudem hrať za Slovan“ sú dosť úsmevné, keďže, ak sa nemýlim, bol to Samo Buček, kto to povedal a teraz zrazu je tam. Človek vždy reaguje na aktuálnu situáciu a ja som šťastný, že teraz môžem byť doma v Trenčíne.“