Obrázok
Jeho meno nechýba v širšej nominácii na MS do 20 rokov, aké je to ale reprezentovať Slovensko už pozná. Len 18-ročný brankár Šimon Latkóczy nám porozprával o pôsobení v zámorí, o univerzitných cieľoch, priznal svoje nedostatky a tiež prezradil, prečo má na každej svojej maske opicu.
Šimon, dajme si jednu výzvu hneď na začiatok: Akých 5 slov ťa najviac vystihuje?
„To bude ťažké, lebo nemám širokú slovnú zásobu. (smiech) Ale tipoval by som to na: dochvíľnosť, kamarátskosť, starostlivosť, vďačnosť a zábava.“
Vsadil si len na samé pozitíva. Aké sú teda nejaké tvoje zlé vlastnosti, ktorými aj rodičom zvyšuješ tlak?
„Je toho viac. (smiech) Nevarím, neupratujem - neviem to a nemám ani chuť sa to naučiť. (smiech) Takže keď ma mama o niečo takéto požiada a ja to nespravím a odvrávam, to je to, čo jej vie vadiť.“
Si prvý brankár, ktorého máme v rámci tejto rubriky. Ako sa mladý chlapec rozhodne práve pre tento post?
„K hokeju ma dostal môj dedo. Pred domom na ihrisku sme sa hrávali a ja som veľmi rád býval v bránke. Dedo mi neskôr zohnal hračkársku výstroj a ja som začal chytať najskôr na tom ihrisku a neskôr som to skúsil i na ľade. Neprestal som s tým, zostal som tomu verný. No, priznám sa, teraz si neraz vravím, že radšej by som góly strieľal než dostával. O nich je predsa hokej.“
Takže boli naozaj chvíle, kedy by si najradšej zmenil svoj post?
„Určite áno. Veľakrát. A nielen post, ale i šport ako taký. Pred tým, než som začal hrávať hokej, som hral futbal, a často som mal výčitky, i teraz si niekedy poviem, že som mohol ostať pri ňom. Že to nie je až taká drina ako hokej. (smiech) V Európe je viac líg, kde sa možno presadiť či uchytiť v porovnaní s hokejom. Podľa mňa je futbal pre väčšiu komunitu ľudí. Ale som rád, že som zostal pri hokeji.“
Ako je to s mladým brankárom – jeho hokejové vzory, obľúbení hráči sú automaticky brankári?
„Mám obľúbeného brankára (Pekka Rinne, Nashville Predators), ale rovnako mám obľúbencov i na iných postoch. Vo všeobecnosti ale veľmi nesledujem hokej, vo svojom živote ho mám dosť. (smiech) V telke si rád pozriem Trenčín či tímy, kde mám kamarátov. To ma baví viac než NHL.“
Máš 18 rokov a hokejových zážitkov viac než dosť. Ktorý bol najhorší?
„Takých je viac, ale viem, ktorý určite vyhráva. Išlo o turnaj v Kanade, najprestížnejší v danej kategórií – do 15 rokov. Hrali sme o postup do semifinále s Quebec Nordiques. Bolo to 1:1, 58. minúta. Išlo o veľmi dobrý zápas či už z mojej a rovnako i tímovej strany. V tej 58. minúte súper nahodil puk od červenej čiary, ktorý mi prepadol a prehrali sme. Veľmi to ľutujem, no viem, že už s tým nič neurobím. Na to asi nikdy nezabudnem.“
Mal si následne výčitky, príp. ti to spoluhráči vyhadzovali na oči?
„Pocítiť mi to dávajú teraz, s odstupom času, keď si zo mňa robia srandu – či už je to Marko Stacha alebo Martin Chromiak. Keď príde na to reč, vieme sa na tom zasmiať. (smiech) Ale vtedy o tom nikto nejako nerozprával. Každý videl, že to bol hlúpy gól, no nemalo by sa to stávať.“
Tvoj najhorší hokejový okamih už teda poznáme. Čo ten najlepší?
„Rozhodne sú to chvíle s Duklou v mládežníckych kategóriách. Keď sme dva roky po sebe vyhrali s dorastom titul, to boli krásne okamihy a vznikli z toho zážitky na celý život.“
Skúsenosti s hokejom máš nielen na klubovej úrovni, ale odchytal si už aj nejaké reprezentačné zápasy (MS 18). Čo pri tom mladý hráč prežíva?
„Ja si to hlavne veľmi vážim, že môžem mať takúto príležitosť. Vnímam to ako odmenu za niečo, čo som urobil predtým. Tréneri si ma vybrali a tým mi dávajú najavo, že mi veria. Keď mám oporu v nich, oni ju majú vo mne. Po tejto stránke sa cítim dobre, ale je tam obrovská zodpovednosť. A keby na to hľadím len z tohto uhla, prišiel by stres. No ako povedal nedávno pán tréner Tarkovič pri futbalovej reprezentácii „stres majú nepripravení“. A ja pripravený som.“
Minulý rok si pôsobil v zámorí. Aká bola táto skúsenosť?
„Vedel som, že ak chcem v hokeji niečo dokázať, musím urobiť krok vpred a ísť do Ameriky. Chcem ísť univerzitnou cestou a toto je jediná možnosť ako sa tam dostať. Hodnotím to ako pozitívnu skúsenosť, no keď som tam bol, nebolo mi všetko jedno. Prišlo zranenie, nevyhrávali sme zápasy, bol to náročný rok. Doposiaľ najťažší.“
S akými emóciami si odchádzal zo Slovenska? Nebál si sa?
„Bolo to ťažké, no vedel som, že tam ísť musím. Veľmi mi pomohli spoluhráči a tiež rodina, ktorá sa o mňa starala. Varili mi ako moji rodičia. (smiech) Neviem si predstaviť, že by som bol odkázaný iba na seba. Rovnako aj môj spolubývajúci – môj spoluhráč, robil pre mňa všetko, pomáhal mi. Tí ľudia mi sadli.“
Najbližšie ciele sú teda dostať sa na americkú univerzitu?
„V prvom rade sú to určite majstrovstvá a potom spomínaná univerzita. Nie som veľký študent, ale rád by som išiel touto cestou, lebo po športovej stránke mi to vie veľmi pomôcť. Či už to bude o rok alebo o dva, to neviem.“
Keď si sa vrátil z Ameriky, bolo niečo, čo ti zrazu na Slovensku chýbalo? Niečo, na čo si si v zámorí zvykol a tu si to zrazu nemal?
„Nie. (smiech) Priznám sa, že jedlo mi tam veľmi nechutilo, stále to bolo to isté dookola. (smiech) Mne chutí slovenské jedlo a polievky, ktoré tam nemajú. A kamaráti, ktorých mám tu, tých nenahradí nikto. A rovnako to bolo aj s jazykom; vedieť si zavtipkovať v cudzom jazyku je veľmi náročné, takže kto to vie, ten je na tom dobre. Ja som to nevedel. Takže toto mi prezmenu chýbalo tam.“
Patríš k tej menšine brankárov, ktorí držia vyrážačku v ľavej ruke, lapačku v pravej. Naskytá sa mi len prostá otázka - Prečo?
„Takto držím aj hokejku, že pravá ruka dole, takže mne ani nenapadlo, že by som mohol mať lapačku v ľavej ruke. Ale ja som taký obojručný – píšem ľavou rukou, strihám nožnicami pravou, tenis hrám aj pravou, aj ľavou. Práve pri tenise som mal ťažkosť si vybrať, že ktorou rukou budem hrať forhend, lebo mi to ide na obe strany.“ (smiech)
Na záver otvorených otázok si povedzme niečo o tvojej maske. Čo na nej nájdeme?
„Znak tímu a na maskách, ktoré som mal maľované, som vždy mal opicu, šimpanza. Ešte v najmladších kategóriách ma tréner Marek Fraňo začal volať „opica“. Potom z toho vzniklo „šimpanz“, keďže som Šimon, no a napokon „Šimpi“. Veľmi sa to uchytilo, každý ma tak volá. Opica je odvtedy moje zvieratko, ktoré ma vystihuje. Preto ju mám na maske a keď sa bude dať, vždy ju chcem mať.“
No a teraz si dajme už klasicky rýchle dokončovanie viet:
Kniha, ktorú som naposledy čítal, je... „Mních, ktorý predal svoje Ferrari.“
Spoluhráč, ktorý ma vie najviac vytočiť, je... „Marko Stacha.“
Keby nehrám hokej, venoval by som sa... „Futbalu“
Vo voľnom čase najradšej... „Chodím von s kamarátmi.“
Najlepšie viem uvariť... „Nič. Jedine praženicu, ale aj tá už kedysi horela.“ (smiech)
Domáca práca, ktorá mi ide najhoršie, je... „Všetky mi idú rovnako zle.“
Nechutí mi... „Olivy.“
Bojím sa... „Hadov.“
Šimon, dajme si jednu výzvu hneď na začiatok: Akých 5 slov ťa najviac vystihuje?
„To bude ťažké, lebo nemám širokú slovnú zásobu. (smiech) Ale tipoval by som to na: dochvíľnosť, kamarátskosť, starostlivosť, vďačnosť a zábava.“
Vsadil si len na samé pozitíva. Aké sú teda nejaké tvoje zlé vlastnosti, ktorými aj rodičom zvyšuješ tlak?
„Je toho viac. (smiech) Nevarím, neupratujem - neviem to a nemám ani chuť sa to naučiť. (smiech) Takže keď ma mama o niečo takéto požiada a ja to nespravím a odvrávam, to je to, čo jej vie vadiť.“
Si prvý brankár, ktorého máme v rámci tejto rubriky. Ako sa mladý chlapec rozhodne práve pre tento post?
„K hokeju ma dostal môj dedo. Pred domom na ihrisku sme sa hrávali a ja som veľmi rád býval v bránke. Dedo mi neskôr zohnal hračkársku výstroj a ja som začal chytať najskôr na tom ihrisku a neskôr som to skúsil i na ľade. Neprestal som s tým, zostal som tomu verný. No, priznám sa, teraz si neraz vravím, že radšej by som góly strieľal než dostával. O nich je predsa hokej.“
Takže boli naozaj chvíle, kedy by si najradšej zmenil svoj post?
„Určite áno. Veľakrát. A nielen post, ale i šport ako taký. Pred tým, než som začal hrávať hokej, som hral futbal, a často som mal výčitky, i teraz si niekedy poviem, že som mohol ostať pri ňom. Že to nie je až taká drina ako hokej. (smiech) V Európe je viac líg, kde sa možno presadiť či uchytiť v porovnaní s hokejom. Podľa mňa je futbal pre väčšiu komunitu ľudí. Ale som rád, že som zostal pri hokeji.“
Ako je to s mladým brankárom – jeho hokejové vzory, obľúbení hráči sú automaticky brankári?
„Mám obľúbeného brankára (Pekka Rinne, Nashville Predators), ale rovnako mám obľúbencov i na iných postoch. Vo všeobecnosti ale veľmi nesledujem hokej, vo svojom živote ho mám dosť. (smiech) V telke si rád pozriem Trenčín či tímy, kde mám kamarátov. To ma baví viac než NHL.“
Máš 18 rokov a hokejových zážitkov viac než dosť. Ktorý bol najhorší?
„Takých je viac, ale viem, ktorý určite vyhráva. Išlo o turnaj v Kanade, najprestížnejší v danej kategórií – do 15 rokov. Hrali sme o postup do semifinále s Quebec Nordiques. Bolo to 1:1, 58. minúta. Išlo o veľmi dobrý zápas či už z mojej a rovnako i tímovej strany. V tej 58. minúte súper nahodil puk od červenej čiary, ktorý mi prepadol a prehrali sme. Veľmi to ľutujem, no viem, že už s tým nič neurobím. Na to asi nikdy nezabudnem.“
Mal si následne výčitky, príp. ti to spoluhráči vyhadzovali na oči?
„Pocítiť mi to dávajú teraz, s odstupom času, keď si zo mňa robia srandu – či už je to Marko Stacha alebo Martin Chromiak. Keď príde na to reč, vieme sa na tom zasmiať. (smiech) Ale vtedy o tom nikto nejako nerozprával. Každý videl, že to bol hlúpy gól, no nemalo by sa to stávať.“
Tvoj najhorší hokejový okamih už teda poznáme. Čo ten najlepší?
„Rozhodne sú to chvíle s Duklou v mládežníckych kategóriách. Keď sme dva roky po sebe vyhrali s dorastom titul, to boli krásne okamihy a vznikli z toho zážitky na celý život.“
Skúsenosti s hokejom máš nielen na klubovej úrovni, ale odchytal si už aj nejaké reprezentačné zápasy (MS 18). Čo pri tom mladý hráč prežíva?
„Ja si to hlavne veľmi vážim, že môžem mať takúto príležitosť. Vnímam to ako odmenu za niečo, čo som urobil predtým. Tréneri si ma vybrali a tým mi dávajú najavo, že mi veria. Keď mám oporu v nich, oni ju majú vo mne. Po tejto stránke sa cítim dobre, ale je tam obrovská zodpovednosť. A keby na to hľadím len z tohto uhla, prišiel by stres. No ako povedal nedávno pán tréner Tarkovič pri futbalovej reprezentácii „stres majú nepripravení“. A ja pripravený som.“
Minulý rok si pôsobil v zámorí. Aká bola táto skúsenosť?
„Vedel som, že ak chcem v hokeji niečo dokázať, musím urobiť krok vpred a ísť do Ameriky. Chcem ísť univerzitnou cestou a toto je jediná možnosť ako sa tam dostať. Hodnotím to ako pozitívnu skúsenosť, no keď som tam bol, nebolo mi všetko jedno. Prišlo zranenie, nevyhrávali sme zápasy, bol to náročný rok. Doposiaľ najťažší.“
S akými emóciami si odchádzal zo Slovenska? Nebál si sa?
„Bolo to ťažké, no vedel som, že tam ísť musím. Veľmi mi pomohli spoluhráči a tiež rodina, ktorá sa o mňa starala. Varili mi ako moji rodičia. (smiech) Neviem si predstaviť, že by som bol odkázaný iba na seba. Rovnako aj môj spolubývajúci – môj spoluhráč, robil pre mňa všetko, pomáhal mi. Tí ľudia mi sadli.“
Najbližšie ciele sú teda dostať sa na americkú univerzitu?
„V prvom rade sú to určite majstrovstvá a potom spomínaná univerzita. Nie som veľký študent, ale rád by som išiel touto cestou, lebo po športovej stránke mi to vie veľmi pomôcť. Či už to bude o rok alebo o dva, to neviem.“
Keď si sa vrátil z Ameriky, bolo niečo, čo ti zrazu na Slovensku chýbalo? Niečo, na čo si si v zámorí zvykol a tu si to zrazu nemal?
„Nie. (smiech) Priznám sa, že jedlo mi tam veľmi nechutilo, stále to bolo to isté dookola. (smiech) Mne chutí slovenské jedlo a polievky, ktoré tam nemajú. A kamaráti, ktorých mám tu, tých nenahradí nikto. A rovnako to bolo aj s jazykom; vedieť si zavtipkovať v cudzom jazyku je veľmi náročné, takže kto to vie, ten je na tom dobre. Ja som to nevedel. Takže toto mi prezmenu chýbalo tam.“
Patríš k tej menšine brankárov, ktorí držia vyrážačku v ľavej ruke, lapačku v pravej. Naskytá sa mi len prostá otázka - Prečo?
„Takto držím aj hokejku, že pravá ruka dole, takže mne ani nenapadlo, že by som mohol mať lapačku v ľavej ruke. Ale ja som taký obojručný – píšem ľavou rukou, strihám nožnicami pravou, tenis hrám aj pravou, aj ľavou. Práve pri tenise som mal ťažkosť si vybrať, že ktorou rukou budem hrať forhend, lebo mi to ide na obe strany.“ (smiech)
Na záver otvorených otázok si povedzme niečo o tvojej maske. Čo na nej nájdeme?
„Znak tímu a na maskách, ktoré som mal maľované, som vždy mal opicu, šimpanza. Ešte v najmladších kategóriách ma tréner Marek Fraňo začal volať „opica“. Potom z toho vzniklo „šimpanz“, keďže som Šimon, no a napokon „Šimpi“. Veľmi sa to uchytilo, každý ma tak volá. Opica je odvtedy moje zvieratko, ktoré ma vystihuje. Preto ju mám na maske a keď sa bude dať, vždy ju chcem mať.“
No a teraz si dajme už klasicky rýchle dokončovanie viet:
Kniha, ktorú som naposledy čítal, je... „Mních, ktorý predal svoje Ferrari.“
Spoluhráč, ktorý ma vie najviac vytočiť, je... „Marko Stacha.“
Keby nehrám hokej, venoval by som sa... „Futbalu“
Vo voľnom čase najradšej... „Chodím von s kamarátmi.“
Najlepšie viem uvariť... „Nič. Jedine praženicu, ale aj tá už kedysi horela.“ (smiech)
Domáca práca, ktorá mi ide najhoršie, je... „Všetky mi idú rovnako zle.“
Nechutí mi... „Olivy.“
Bojím sa... „Hadov.“