Obrázok
„Mám sa dobre. Mohlo to byť lepšie, ale, samozrejme, aj horšie,“ pousmial sa Jožko pri prostej otázke, ako sa má. „Doma cvičím, keďže do fitka sa ísť nedá, sledujem hokej, venujem sa rodine. Priznám sa, že niekedy sa celkom nudím,“ pokračoval.
Donedávna mu robili spoločnosť barle, tie ho momentálne už neobmedzujú. „Už to nie je také hrozné. Posledné dva týždne chodím bez nich, takže aspoň tie už nemusím vláčiť so sebou,“ opäť mu nechýbal úsmev, „keď dlhšie chodím, cítim bolesť, ale nejako veľmi ma to neobmedzuje v každodennom živote. Samozrejme, nemôžem behať, ale bez problémov kráčam, venujem sa rodine, môžem ísť von so psom.“
Mnohí hokejisti počas zranenia priznávajú, že neradi sledujú zápasy svojho tímu. Príčinou je, pochopiteľne, absencia možnosti aktívne sa zapojiť do hry. Ako je to v Jožkovom prípade? „Nie je to ľahké sledovať a nemôcť sa aktívne zapojiť do hry. Človek hneď myslí na to, že najradšej by tam bol, premýšľa, ako by riešil danú hernú situáciu, prežíva to. A tobôž, keď ide o mužstvo, ktorému fandíte, v ktorom ste hrali. Na jednej strane sa vždy teším, že si pozriem zápas, no súčasne je to frustrujúce. Ale nemôžem sa v tom utápať,“ otvorene priznal. Zápasy svojho tímu sleduje; neunikla mu ani sympatická séria v januári, kedy Dukla bodovala v 9 zápasoch v rade, no ani súčasné zakopnutia. „Bola tam dobrá fáza, kedy bolo niekoľko výhier po sebe, potom prišlo i niekoľko prehier. V športe je to normálne. Keď tím vyhrá, tak si verí, lepšie sa mu hrá, lebo je tam to sebavedomie. A podobne to je i keď sa prehrá – to človeka zrazí. Potom je to už len o tom, ako na to zareaguje. Stále je tam niekoľko bodová strata na hornú šestku, ale verím a viem, že je to v silách nášho tímu sa tam dostať. Bude to ťažké, lebo celá súťaž je veľmi vyrovnaná. No každý tím má výkyvy – vyhrá dva-tri zápasy, potom zakopne v takom, kde by sa to najmenej čakalo a takto to ide dookola. Taký je šport,“ povedal nahlas svoj názor. „Tréneri vedia čo robia, tréningy, videá, analýzy majú hlavu a pätu. Deň čo deň sa tu pracuje na odstraňovaní chýb. No aj ľudia si musia uvedomiť, že ten výsledok prichádza postupne. Ako som povedal; taký je prosto šport,“ pokračoval a dokonca prezradil, čo by jeho spoluhráčom mohlo dopomôcť k vytúženým výhram: „Hrať tímovo, makať a ono sa to zlomí. Ppríde zápas, kedy si chlapci začnú viac veriť, dajú góly a už to pôjde. Netreba hrať na krásu, ale na góly – tlačiť sa pred bránku. V hokeji je to známe, robia to veľké mužstvá, ktorým sa nedarí. Nevravím, že chlapci to nerobia, ale to je podľa mňa recept ako opäť povstať a ako sa dostať k víťazstvám, bodom. Treba byť pozitívne naladení, vrchol sezóny ešte len bude. Nič nie je stratené.“
So svojimi spoluhráčmi je stále i v kontakte, hoci ich delí nejaká tá diaľka. „S pár chlapcami som v kontakte, píšeme si, no a stále som súčasťou skupiny, kde sa komunikuje, ale tiež, kam si vieme poslať rôzne srandy. Sociálne siete mi v tomto smere pomáhajú a môžem byť tak s tímom v kontakte,“ pokračoval. Pre trenčianskeho fanúšika je azda najdôležitejšia odpoveď na otázku, či Jožko stihne aspoň záver aktuálnej sezóny. „Bol som na kontrole, všetko sa výborne hojí. Dnes sú tomu presne tri mesiace, ako som si to zlomil. Lekár povedal len dobre, že všetko sa hojí tak ako má, ale ešte to nie je úplne v poriadku. Keby bola sezóna o mesiac dlhšia, tak by som možno ešte čo-to stihol. Ale teraz by to bol risk. Predsa len bola to zlomeniny píštaly a to sa hojí 4 až 6 mesiacov... V hlave som zmierený s tým, že túto sezónu už dres neoblečiem,“ otvorene priznal, hoci so smiechom dodal, že by predsa len možno existovalo jedno riešenie, „iba, že by prišla nejaká korona-prestávka, to by som sa potešil. Bola by pauza a potom by som stihol ešte čo-to odohrať.“ Samozrejme, svoje slová myslel zo srandy, všetkým, nielen hráčom nášho tímu, praje pevné zdravie!
Donedávna mu robili spoločnosť barle, tie ho momentálne už neobmedzujú. „Už to nie je také hrozné. Posledné dva týždne chodím bez nich, takže aspoň tie už nemusím vláčiť so sebou,“ opäť mu nechýbal úsmev, „keď dlhšie chodím, cítim bolesť, ale nejako veľmi ma to neobmedzuje v každodennom živote. Samozrejme, nemôžem behať, ale bez problémov kráčam, venujem sa rodine, môžem ísť von so psom.“
Mnohí hokejisti počas zranenia priznávajú, že neradi sledujú zápasy svojho tímu. Príčinou je, pochopiteľne, absencia možnosti aktívne sa zapojiť do hry. Ako je to v Jožkovom prípade? „Nie je to ľahké sledovať a nemôcť sa aktívne zapojiť do hry. Človek hneď myslí na to, že najradšej by tam bol, premýšľa, ako by riešil danú hernú situáciu, prežíva to. A tobôž, keď ide o mužstvo, ktorému fandíte, v ktorom ste hrali. Na jednej strane sa vždy teším, že si pozriem zápas, no súčasne je to frustrujúce. Ale nemôžem sa v tom utápať,“ otvorene priznal. Zápasy svojho tímu sleduje; neunikla mu ani sympatická séria v januári, kedy Dukla bodovala v 9 zápasoch v rade, no ani súčasné zakopnutia. „Bola tam dobrá fáza, kedy bolo niekoľko výhier po sebe, potom prišlo i niekoľko prehier. V športe je to normálne. Keď tím vyhrá, tak si verí, lepšie sa mu hrá, lebo je tam to sebavedomie. A podobne to je i keď sa prehrá – to človeka zrazí. Potom je to už len o tom, ako na to zareaguje. Stále je tam niekoľko bodová strata na hornú šestku, ale verím a viem, že je to v silách nášho tímu sa tam dostať. Bude to ťažké, lebo celá súťaž je veľmi vyrovnaná. No každý tím má výkyvy – vyhrá dva-tri zápasy, potom zakopne v takom, kde by sa to najmenej čakalo a takto to ide dookola. Taký je šport,“ povedal nahlas svoj názor. „Tréneri vedia čo robia, tréningy, videá, analýzy majú hlavu a pätu. Deň čo deň sa tu pracuje na odstraňovaní chýb. No aj ľudia si musia uvedomiť, že ten výsledok prichádza postupne. Ako som povedal; taký je prosto šport,“ pokračoval a dokonca prezradil, čo by jeho spoluhráčom mohlo dopomôcť k vytúženým výhram: „Hrať tímovo, makať a ono sa to zlomí. Ppríde zápas, kedy si chlapci začnú viac veriť, dajú góly a už to pôjde. Netreba hrať na krásu, ale na góly – tlačiť sa pred bránku. V hokeji je to známe, robia to veľké mužstvá, ktorým sa nedarí. Nevravím, že chlapci to nerobia, ale to je podľa mňa recept ako opäť povstať a ako sa dostať k víťazstvám, bodom. Treba byť pozitívne naladení, vrchol sezóny ešte len bude. Nič nie je stratené.“
So svojimi spoluhráčmi je stále i v kontakte, hoci ich delí nejaká tá diaľka. „S pár chlapcami som v kontakte, píšeme si, no a stále som súčasťou skupiny, kde sa komunikuje, ale tiež, kam si vieme poslať rôzne srandy. Sociálne siete mi v tomto smere pomáhajú a môžem byť tak s tímom v kontakte,“ pokračoval. Pre trenčianskeho fanúšika je azda najdôležitejšia odpoveď na otázku, či Jožko stihne aspoň záver aktuálnej sezóny. „Bol som na kontrole, všetko sa výborne hojí. Dnes sú tomu presne tri mesiace, ako som si to zlomil. Lekár povedal len dobre, že všetko sa hojí tak ako má, ale ešte to nie je úplne v poriadku. Keby bola sezóna o mesiac dlhšia, tak by som možno ešte čo-to stihol. Ale teraz by to bol risk. Predsa len bola to zlomeniny píštaly a to sa hojí 4 až 6 mesiacov... V hlave som zmierený s tým, že túto sezónu už dres neoblečiem,“ otvorene priznal, hoci so smiechom dodal, že by predsa len možno existovalo jedno riešenie, „iba, že by prišla nejaká korona-prestávka, to by som sa potešil. Bola by pauza a potom by som stihol ešte čo-to odohrať.“ Samozrejme, svoje slová myslel zo srandy, všetkým, nielen hráčom nášho tímu, praje pevné zdravie!