Obrázok
Dukla je po dlhých 11 rokoch vo finále a zabojuje o dlho vytúženú majstrovskú trofej. Na neuveriteľnom, už teraz dosiahnutom úspechu, majú zásluhu nielen hráči či ich tréneri a členovia realizačného tímu, ale aj fanúšikovia, ktorí doslova žijú hokejom.
„Možno, že nám ľudia na začiatku až tak neverili, ale svojou hrou sme ich presvedčili, že v Trenčíne sa bude rúbať vysoko. Začalo ich chodiť stále viac a viac, semifinále už bolo vypredané. A teraz? Taká bitka o lístky, že to som ešte asi nevidel. Je to šialenstvo,“ pousmial sa 20-ročný Boris Sádecký. Trenčania svojím skvelým začiatkom sezóny jasne demonštrovali, že do hry dajú skutočne maximum. A aj dali. Túto skutočnosť začali ich priaznivci čoraz väčšmi oceňovať – kým v prvom kole si našlo cestu na štadión 1965 ľudí, ich počet každým zápasom rástol, a to aj napriek tomu, že prišlo obdobie, kedy sa Trenčínu nedarilo. Ako sa však hovorí – bič plieska na konci, a tak aj obdobie neúspechov malo svoju záverečnú a Dukla sa dostala do playoff z 3. miesta.
V prvom kole vyraďovacej fázy hry ani raz nezaváhala a tak si získala ešte viac priaznivcov. Keď prišlo semifinále, Zimným štadiónom Pavla Demitru v Trenčíne sa ozývalo z hlásateľových úst slovo „vypredané“! „Musím sa priznať, že som bol z vypredaného hľadiska na začiatku trošku nervózny. S prvým striedaním to ale opadne,“ priznal sa Sádecký, „následne je to naozaj už len v náš prospech. Je to skvelé, keď je plný štadión, ľudia nás povzbudzujú. Keďže som Trenčan, s veľa ľuďmi sa rozprávam a viem, čo prežívajú, ako to vnímajú. Veľmi som rád, že sa zaujímajú o hokej.“
Včera, keď začal predaj lístkov na spomínané finále, sa jasne ukázali priority mnohých fanúšikov – práca či škola počká! Stovky priaznivcov už od rána od šiestej čakali v rade na lístky. „Bol som tým veľmi prekvapený. Išiel som ráno na tréning a videl som až cez ulicu radu. Nie, že by som sa im čudoval, ale bol som milo prekvapený,“ rozosmial sa Boris, „rozhodne mali byť v robote, v škole, a oni idú čakať do rady na lístky. Veď to je neuveriteľné,“ nechápavo pokračoval tešiac sa na domáce finálové zápasy: „Prítomnosť divákov cítiť najmä vtedy, keď sa podarí nejaký moment – že si to vážia, reagujú na to, dajú do toho určitú emóciu. Toto keď hráč pocíti, úplne inak ide do ďalších striedaní, inak sa mu hrá. Už ich nemusíme ani vyzývať, aby bol rachot a podporovali nás, lebo vieme, že budú. Sú skvelí. Je to o emóciách a tak, ako oni dajú do toho všetko, tak aj my na ľade!“
„Možno, že nám ľudia na začiatku až tak neverili, ale svojou hrou sme ich presvedčili, že v Trenčíne sa bude rúbať vysoko. Začalo ich chodiť stále viac a viac, semifinále už bolo vypredané. A teraz? Taká bitka o lístky, že to som ešte asi nevidel. Je to šialenstvo,“ pousmial sa 20-ročný Boris Sádecký. Trenčania svojím skvelým začiatkom sezóny jasne demonštrovali, že do hry dajú skutočne maximum. A aj dali. Túto skutočnosť začali ich priaznivci čoraz väčšmi oceňovať – kým v prvom kole si našlo cestu na štadión 1965 ľudí, ich počet každým zápasom rástol, a to aj napriek tomu, že prišlo obdobie, kedy sa Trenčínu nedarilo. Ako sa však hovorí – bič plieska na konci, a tak aj obdobie neúspechov malo svoju záverečnú a Dukla sa dostala do playoff z 3. miesta.
V prvom kole vyraďovacej fázy hry ani raz nezaváhala a tak si získala ešte viac priaznivcov. Keď prišlo semifinále, Zimným štadiónom Pavla Demitru v Trenčíne sa ozývalo z hlásateľových úst slovo „vypredané“! „Musím sa priznať, že som bol z vypredaného hľadiska na začiatku trošku nervózny. S prvým striedaním to ale opadne,“ priznal sa Sádecký, „následne je to naozaj už len v náš prospech. Je to skvelé, keď je plný štadión, ľudia nás povzbudzujú. Keďže som Trenčan, s veľa ľuďmi sa rozprávam a viem, čo prežívajú, ako to vnímajú. Veľmi som rád, že sa zaujímajú o hokej.“
Včera, keď začal predaj lístkov na spomínané finále, sa jasne ukázali priority mnohých fanúšikov – práca či škola počká! Stovky priaznivcov už od rána od šiestej čakali v rade na lístky. „Bol som tým veľmi prekvapený. Išiel som ráno na tréning a videl som až cez ulicu radu. Nie, že by som sa im čudoval, ale bol som milo prekvapený,“ rozosmial sa Boris, „rozhodne mali byť v robote, v škole, a oni idú čakať do rady na lístky. Veď to je neuveriteľné,“ nechápavo pokračoval tešiac sa na domáce finálové zápasy: „Prítomnosť divákov cítiť najmä vtedy, keď sa podarí nejaký moment – že si to vážia, reagujú na to, dajú do toho určitú emóciu. Toto keď hráč pocíti, úplne inak ide do ďalších striedaní, inak sa mu hrá. Už ich nemusíme ani vyzývať, aby bol rachot a podporovali nás, lebo vieme, že budú. Sú skvelí. Je to o emóciách a tak, ako oni dajú do toho všetko, tak aj my na ľade!“